tron

Ten úvod by bol strašný... keby sme každý tretí deň v správach nevideli reportáž o tom, ako 90-ročnej pani alebo 85-ročnému pánovi zavolal nejaký zmrd, povedal im, že je dobrý kamarát ich milovaného vnuka, ktorý mal pred pár minútami ťažkú dopravnú nehodu a aby mu policajti dali pokoj, musí dôchodca vložiť do obálky svoje celoživotné úspory a nechať ich v kríku pri činžiaku, kde býva. A keby sme nemali TV Osem, kde ak zavoláte nejakému čurákovi alebo čuráčke a nadiktujete týmto zavrhnutiahodným indivíduám svoj dátum narodenia, tak vám z neho vyveštia budúcnosť a dodajú, že ak budete dva týždne v kuse jesť kešu oriešky, vyhráte bilión bambiliónov, tieto skvostné informácie vás samozrejme stoja 10 eur/minúta. Čiže ten úvod je fakt strašný... a fakt realistický. Každopádne faktom je, že prvých cca 20 minút je takých ťažkopádnych a divných, že mi to pripadalo ako najhorší film Jasona Stathama za veľmi, veľmi dlhú dobu. No a potom sa to rozbehlo... a už nezastavilo. Nechcem komentovať špecifické momenty scenára, ktorý ku koncu ide temer do sci-fi. Nebudem spoilerovať, ale chcel som si búchať hlavu o stôl, keby... Keby nebol Statham taký nabúchaný. Keby nebol taký neohroziteľný, že John Wick je proti nemu bábovka, ktorá to každú chvíľu od niekoho schytáva. Keby rôznym osobám nehádzal do hláv poháre s čerstvo vytočeným medom (!). Keby to nemalo taký štýl. Keby sme v 90. rokoch nechovali niekoľko včelích rodín. A keby akčné sekvencie neboli také zručné. Nie je to najlepší akčniak roka, ale akonáhle sa rozbehne, ťažko ho zastaviť . Tvorcovia akoby si uvedomovali, že „všetko“ tu už bolo a tak sa s ničím nebabrú a dupú na plyn tak, že z jednotky tam šupnú rovno päťku a prekvapivo im to neskape (rotačák na pumpe... pochopil som to správne že ten chudák tam vybuchol?). Istým spôsobom to bola komédia, v ktorej záporák na hrdinu neustále nasadzuje nových a nových bitkárov, hrdina ich behom pár sekúnd vybúcha a potom záporákovi zavolá, aby ho o tom informoval. K tomu si pripočítajte dvojicu agentov FBI, ktorí chodia z miesta činu na miesto činu a neveriacky krútia hlavou. Neviem, či to bol zámer alebo nie, ale mne to (v dobrom) pripadalo fakt vtipné. Chcem dvojku. Ale naozaj Jasona v rámci filmu charakterizovali ako !chlapíka okolo štyridsiatky"???

„Viete, nie som len policajt. Som aj spisovateľ.“ – „Čítal som od vás niečo?“ – „Napísal som jednu knihu a druhá je na ceste.“ Film, aký na Slovensku ešte nevznikol. Aspoň mne osobne fakt nenapadá nič celovečerné, čo by sa naňho aspoň čiastočne podobalo za posledných, čo ja viem, 30 rokov. A predtým už vôbec nie. Hej, v polovici tomu na chvíľu spadne reťaz, scenár vykazuje dramaturgické nezrovnalosti (niečo mi ušlo, alebo ako vlastne dopadla trojitá vražda v osade?), nie som si istý, či by skutočne v 90. rokoch skorumpovaného politika s kontaktmi na náckov a skinhedov dokázal poraziť  ŤZP občan z ľudu a občas som mal pocit, že sa tvorcovia predsa len príliš utrhli a blbli len preto, že sa im podarilo do cameí nahovoriť isté tváre (nechcem spoilerovať), bez ktorých by to ale v konečnom efekte paradoxne bolo vyladenejšie. Niekedy je menej viac. Inak je to ale ozaj neskutočný film. Plný neuveriteľných hereckých výkonov (skvelý Gregor Hološka, ale báječní sú úplne všetci, vrátane dobrosrdečného Zdeňka Godlu, no všetko stálo na Hološkovi, ktorý veľmi dobre zahral rolu, ktorá sa výberom nevhodného herca mohla stať značným spôsobom nevydarenou), prekvapivo výborný audiovizuál (soundtrack, strieľanie na auto), kvalitne vystihnutej atmosféry a nálad spoločnosti počas špecifických 9O. rokov, šialených nápadov (turbovozík, kladka, paternoster) a krásne WTF momentov (zbrojný preukaz). Aj keď sa priznám, že nevedomky hajlujúci Róm v hitlerovskej uniforme trochu cez čiaru pripadal už i mne a to mám vo filmoch rád drsné vtipy. Také zábavné dialógy a báječné hlášky som v slovenskej kinematografii počul možno dva-tri razy v živote („Húkačku nepustíme?“ – „Nie. Tá sa púšťa len v zákonom stanovených prípadoch.“)

Tupý slasher ako z 90. rokov (z predvreskotovskej éry). Fakt nechápem, prečo čosi takéto niekto natočil v r. 2024. Bez ambícií, dobrých postáv, hercov buď kvalitných, ale nemajú tu čo hrať (chudák 87-ročný Bruce Dern), alebo proste hercov hrozných (tradične strašná Shawnee Smith alias Amanda zo Saw to rovno aj produkovala) a v lepšom prípade priemerných (Tyrese Gibson). Chýba i atmosféra, gore tu nie je skoro žiadne. Scenár príšerný, dialógy otras, vrah mdlý a jeho maska ešte horšia. Pôvodne som si vravel, že som v živote videl EŠTE mizernejšie vyvražďovačky a tak si táto z toho dôvodu zaslúži „až“ 2*. Ale viete čo? Nezaslúži, je to fakt sračka. A navyše ukrutne nudná. Kuriózne na mňa pôsobil intenzívny pocit, že pozerám minimálne druhé pokračovanie a nie „jednotku“.

Pravdupovediac som zaskočený, aké priemerné to je. Nechcem tvrdiť, že účasť Nicolasa Cagea vzbudzovala veľké očakávania. Nie po Honbe za pokladom Templárov, Rituáli a USS Indianapolis. Ale myslím, že má svoje dôvody účinkovať aj v sračkách. To, že v nich hrá, ešte teoreticky nič nevypovedá o tom, aký je to kvalitný/nekvalitný herec. V mojich očiach stále disponuje slušnou charizmou. Ale možno zo mňa len hovorí nostalgia (Con Air, Skala, Tvár toho druhého...), netuším. Faktom je, že scenár k filmu Arcadian je neskutočne priemerný, s nábehom na podpriemernosť. „Zlo“ (nechcem spoilerovať) nie je úplne márne, ale strašne na ňom vidno, že potrebovalo vyšší rozpočet. Oveľa vyšší. Napokon je to paradoxne (?) práce Cage, kto úroveň drží aspoň na 3*. Keby jeho rolu hral ľahko zameniteľný herec, bolo by to ešte slabšie. Poteší ponurá, tiesnivá, neveselá atmosféra vrátane prírody v podobe jesennej prírody, ktorá stráca farby, listy a život a ostáva len pochmúrnosť. Chybou možno bolo, že časom jednoduchý dej zaplnili postavami; s Cageom a dvoma mladíkmi by to bolo lepšie.

„To je na moci najzaujímavejšie. Keď ju máš, nemusíš o nej hovoriť.“ Krstný otec je moja obľúbená gangsterka, ale netušil som, že jej vznik bol snáď ešte väčšou. Je to však natočené takým ohromne feel good štýlom, že hoc sa občas niekomu brokovnicou rozstrelí hlava ako melón, neustále sa spokojne usmievate a ste nadšení, že môžete sledovať výborný seriál. Možno mi trochu vadilo, že Alberta nestálo žiadne veľké prehováranie Joea Colomba, aby súhlasil s natáčaním, ale zas Giovanni Ribisi si to natoľko báječne užíva, že je to fakt detail (a na konci je od mafiánskej linky upustené temer úplne). Dočerta, toto je tak feel good natočené, že i mafiáni tu väčšinu času vyzerajú ako sympatickí chlapíci, po ktorých ide „to hnusné FBI“. Z hercov neviem, koho spomenúť skôr. Ťažko by sme hľadali diváka, ktorého by neodrovnal výkon Burna „pošahaného Rakúšana“ Gormana. Strašne si to ale užíva tiež Matthew Goode ako odzbrojujúci Bob Evans. Miles Teller je boží bez toho, aby zvyšoval hlas, čo zvykne bývať dôkazom skutočnej autority a schopností danej osoby. Samozrejme Dan Fogler ako Coppola je fantastický, detto Patrick Gallo ako Mario Puzo (!). Zaujímavé je, že tvorcovia dokázali odolať a z prvoplánovo nesmierne vďačných rolí (Brando, Pacino...) urobili len cameá na hranici postrehnuteľnosti (Duvall, Caan). Potešilo ma, že mnohé legendárne zákulisné pikošky tu zostali, ale bez toho, aby sa na ne explicitne dlhé minúty upozorňovalo (pradenie mačky, Brandova neochota učiť sa texty, holý zadok, Indiánka na Oscaroch). Obvykle pri seriáloch zvyknem frflať, že minimálne jeden-dva diely sú zbytočné, pokojne sa to mohlo prepísať, prestrihať a výsledkom by bolo menej epizód, zato nabúchanejších. Ale z The Offer by som vystrihol možno pár desiatok minút za celú sezónu, určite ani jednu epizódu. To z The Offer tým pádom logicky robí jeden z kvalitatívne vyrovnaných seriálov roka 2022 plného úžasných scén (premietanie mafii, improvizovaná scéna večere, Sicília).

Moja manželka nepozerá horory, takže stačí, keď ja práve nejaký pozerám a ona sa omylom nachádza v rovnakej miestnosti a nechtiac zahliadne na obrazovke chlapa v maske s nožom, je zle. Keď ale videla finále Toxic Shark, smiala sa. Asi 10 sekúnd som si vravel, že šak ono to nie je úplné zlé, že už som videl v živote aj oveľa väčšie sračky a že si to aspoň 2* zaslúži. Ale nie, toto je ozaj plnohodnotná sračka s herečkami pripomínajúcimi kasting na porno a s digitálnym žralokom, ktorý reve (!). Nechcem scenáru ÚPLNE krivdiť, tak dám nenápadne palec hore za inováciu v zmysle, že niektorí infikovaní ľudia sa menia na zombies. Takúto divokú kombináciu som asi ešte nevidel (ak nepočítam legendárnu podvodnú bitku zombies a žraloka v Zombi 2).

Street Fightera môžeme vnímať ako jednu z prvých filmových adaptácií počítačových hier. Pravdupovediac je neuveriteľné, že vôbec vznikla, keďže rok predtým mal premiéru superprepadák Super Mario Bros. Zároveň ale už rok po ňom hit Mortal Kombat. Street Fighter na to nešiel zle. Splašil na svoju dobu šťavnatý rozpočet 35 miliónov dolárov, z ktorého si hlavná herecká hviezda odkrojila fajnových 8 miliónikov, pričom inkriminovanou hviezdou nebol nikto menší, než vtedajšia sebavedomá akčná star JCVD, v tom čase na vrchole popularity (Cyborg, Levie srdce, Živý terč, Dvojitý zásah, Univerzálny vojak). Jean-Claude sa predstavuje na vrchole síl, vyzerá v pohode, dobre sa naňho pozerá, predstavuje sa v trochu odlišnejšej pozícii, než sme u belgickej pumy zvyknutí, má drsnú farbu vlasov (ehm), miestami to poňal až na úrovni lascívneho kastingu na šťavnatú rumunsko-azerbajdžanskú pornorolu a vyskytuje sa v pozoruhodnej scéne, v temer brutálne zastrelí svojho najlepšieho kamaráta len preto, že vyzerá ako Hulk po dvoch mesiacoch hladovky. Okrem toho tu uvidíme démonického záporáka Raula Juliu, ktorý sa v tej dobe tešil popularite vďaka Addamsovej rodine. Raul sa tu vyskytuje bez typických fúzikov, žiaľ sa jednalo o jednu z jeho posledných rolí; zomrel v tom istom roku vo veku 54 rokov a film je venovaný jeho pamiatke. Mal som ho veľmi rád, škoda ho. Nechýba austrálska speváčka Kylie Minogue, ktorej to v akcii prekvapivo pristane (niektorými jej chvatmi akoby sa o pár desaťročí neskôr inšpirovala Scarlett Johansson v marvelovkách). Za réžiou a scenárom stál Steven E. de Souza. Ide o jeden z mála počinov, ktoré natočil; špecializoval sa totiž najmä na písanie scenárov, jeho vitrínka je fakt bohatá na klenoty (48 hodín, Komando, Smrtonosná pasca 1 + 2). Treba každopádne dodať a uznať, že réžia mu ozaj nešla ktovieako od ruky. Film na ničom nešetril, trvá hodinu a trištvrte, neustále sa niečo deje, obsahuje desiatky postáv (vrátane Wesa Studyho), je tam plno akcie v interiéroch i exteriéroch, na rieke, záporákovi z končekov prstov šľahajú modré CGI blesky, celé je to ale ťažkopádne, nevie to strhnúť, humor je pomerne primitívny, akcia nezáživná (hoc skutočne jej je veľa). Je to kuriózne deväťdesiatkový akčniak so všetkým dobrým a najmä zlým a WTF, čo k danému desaťročiu patrilo. Pozerať sa na to príliš nedá, ale ako absurdná skúsenosť prečo nie.

O Sting sa hovorí ako o najlepšom pavúčom horore sveta. Tak si najskôr urobme rešerš. Pavúčie horory zďaleka nie sú také rozšírené, ako žraločie. Keď si ich zrátame a vezmeme do úvahy len čisté horory (teda nie Pána prsteňov: Návrat kráľa), so šokom si uvedomíme, že ich v skutočnosti za posledné desaťročia vôbec nebolo veľa, skôr naopak. A väčšina z toho boli tvrdé už ani nie béčka, ale rovno céčka na hranici pozerateľnosti. Dostali sme sa kvôli tomu do štádia, že za jeden z najvydarenejších kusov môžeme považovať pretrikovanú komediálnu blbosť Útok pavúkov s Davidom Arquetteom. V tomto (pavúčom) štádiu tým pádom výkriky „najlepší pavúčí horor na svete!“ majú len pramalú výpovednú hodnotu. Za mňa výsostne najlepším zostáva Arachnofóbia, ktorá majstrovsky spojila nepríjemný horor s čiernou komédiou. A to hororové komédie fakt nemám rád. Ono je pekné, že tvorcovia Stingu uprednostňujú postavy, ale čo z toho, keď sú útrpne neoriginálne? Herci sa síce snažia (prirodzenú Alylu Browne možno čaká kariéra), ale je to prd platné, keďže také klišé by neuhral ani Ian McKellen. Ostatné postavy (s výnimkou otca a dcéry) sú vyložené karikatúry, prípadne komické postavičky. Atmosféra zasneženej štvrte s činžiakom, v ktorom sa odohráva peklo, by mohla byť geniálna, ale to by sa v snehu muselo odohrávať viac, ako 120 sekúnd z 91-minútovej stopáže. Pri pozeraní sa mi často zo spomienok vynárali Critters 3, čo nie je práve najväčšia pochvala, ako iste sami uznáte Jasné, pavúk z vesmíru, čo my o ňom vieme? Ale dať sem tvora, ktorý rozumie ľudskému hlasu (!) a píska (!!) a pritom sa správa ako bežný (gigantický) pavúk, to som proste nepochopil, nebavilo ma to a sem-tam som starecky krútil hlavou nad detskosťou tvorcov. Samotný pavúk a scény s ním sú nechutné, hoc druhé Evil Dead nečakajte. To je škoda, myslím si, že ak už chceli byť tvorcovia iní, mali pritlačiť v píle práve pri gore, enormnom množstve pavučín, slizu atď. To sa odohralo len v zopár scénach a ani tie ma ako drsného hororového fanúšika nijak zvlášť neodrovnali. Dokonca si trúfať povedať, že ak by tvorcovia vystrihli 50 najdrsnejších sekúnd, bol by to rodinný film (!). Scenár je neskutočne neoriginálny (lezenie vetracími šachtami, pokazená baterka), predvídateľný (čo myslíte, ak sa na samom začiatku „náhodou“ ukáže, že je pavúk alergický na naftalínové guľôčky, budú vo finále použité proti nemu?) a dramaturgicky odfláknutý (aký malo zmysel na začiatku sa tváriť, že ide o budovanie vzťahu medzi pavúkom a dieťaťom, keď na konci z toho nič nezostalo?). Ale tak tie mizerné 3* si asi zaslúži, najmä v porovnaní s Lavalantulou 2.

Labyrint som si pozrel 12 rokov od jeho premiéry a určite by to trvalo ešte dlhšie, nebyť môjho obľúbeného chozeho, ktorý to však s motivačným komentárom trošku prestrelil a teda choze, mňa to fakt nebavilo. Pražské podzemie je ako každé iné podzemie (napr. čachtické) fascinujúca vec už tak nejak z princípu, ale príbeh okolo toho, ktorý tvorcovia vystavali, je úplne banálny, nezáživný, nudný a krajne neoriginálny. Detto postavy. O hereckých výkonoch je s prepáčením asi prehnané hovoriť, je to skôr také objavovanie sa. Úplná katastrofa to určite nebola, ale dobrý horor tiež nie.

Vidím, že sa tu opäť vyrojilo plno expertov. Tak si najskôr upracme. Asi by som sa vyhol kvázi vtipným hláškam „kto je Martin Novák, ja ho nepoznám“. Ak sa človek bežne nepohybuje v gastrobiznise, podobné vety majú asi takú výpovednú lehotu, že to o dotyčnom vypovie, že pozná max. Gordona Ramsayho. Čo je dnes, v r. 2024, fakt dosť smutné a mimo. Rovnako by som si odpustil podje*ávačky typu „prepadák“; Na Nože bolo v jarnej sezóne 2024 jedným z najväčších trhákov na slovenskom televíznom trhu. Ale chápem, suché čísla podobným machrom nič nehovoria, oni majú svet s vlastnými faktami a číselnými hodnotami. Rovnako hlášky „kopírka, to nedokážeme vymyslieť nič vlastné?“. Neuveríte, ale predstavte si, že to nielenže existuje na celom svete, ale dokonca desaťročia a je to asi ako vyčítať remaku, že je remake. Proste klišé. Zaujímavé sú i ponosy typu „jasné, prvé, čo urobí, je, že zoškrtá menu zo 100 položiek na 25“. Hej, je to tak, reštaurácia so 100 položkami nie je dlhodobo udržateľná, zákonite si to odnesie kvalita jedla, permanentne naštvaný personál a v konečnom efekte majiteľova peňaženka a zákazník. Škrtanie je absolútny základ, ku ktorému by mal pristúpiť každý majiteľ so sebareflexiou. Tú ale mnohí nemajú a tak musí prísť niekto zvonka, kto ich na to explicitne upozorní. Vyčítať toto profesionálnemu kuchárovi je ako vyčítať stavbárovi, že pri stavbe domu chce postaviť najskôr základy. Mohol by som pokračovať, ale myslím, že hádžem hrach na stenu. Čo sa mňa týka, pôvodne som Martinovi Novákovi neveril, ale s pribúdajúcimi dielmi/sériami sa do toho hodil čoraz lepšie. Je zaujímavé sledovať, ako si z podobných relácií vzal to najlepšie nielen on, ale i tvorcovia relácie. O Pohlreichovom Ano, šéfe! sa vždy zvyklo hovoriť, že je inšpirované Kitchen Nightmares Gordona Ramsey, jedna pomerne zásadná vec u „Zděndu“ (sorry, Zdeněk, musel som) ale absentovala: prestavba reštaurácie. U Martina Nováka táto finančne akiste náročná sranda je. Samotný Martin sa snaží byť síce relatívne ostrý ako svojho času Pohlreich, ale zároveň do toho dáva feel good, čím naopak môže pripomínať skôr Jaroslava Žídeka. Ten síce účinkoval aj v jojkárskej verzii Áno, šéfe!, kde z princípu mal byť „zlý“, ale nebol to jeho štýl a nemal na to povahu a tak následne radšej prešiel do verejnoprávnej televízie s pozitívnym bedekrom Nebíčko v papuľke. Občas je to na efekt (Martin v epizóde so školskými zájazdmi kritizuje vydávanie jedla spojené s utieraním nosa a v rámci danej časti to sám robí), niekedy vidno, že Martinovi možno potreboval ešte pár rokov dozrieť, takže ho niektoré otázky vyvedú z miery a namiesto odpovede reaguje typom „proste to tak je a bodka“.