Bílá vrána

Je pre mňa typické, že s hodnotením i komentovaním takýchto filmov mám problém. Zvádzajú ma hodnotiť námet, nastolený morálno-etický problém a nie film. Aj v tomto prípade by som sa rád vyjadril napríklad k problému autistov v domácnosti, pretože realite je bližší návrat Rain Mana do ústavu, než nejaké tančeky Charlieho na besiedke. Ale to by musel byť film kvalitnejší, nerozptýlený do viacerých, často zbytočných, línií a kĺzajúci sa po povrchu. Hodnotiť dobré herectvo v zlom filme, je ako vychvaľovať peknú prírodu vo Winnetuovi. Takže na problematiku autizmu mi zatiaľ bohato stačil Rain Man a Čo žerie Gilberta Grapea. A zaraďovať tento film do romantického žánru mi pripadá ako zlý vtip. (29.05.2014)

Jak ukázat přiblblým teenagerům, podobným těm spolužákům Tommyho, jaké to je být 16letý kluk, mít za bratra mentálně postiženého, mít ho rád takového jaký je a ještě si nabalit roštěnku? Natočit Black Balloon. No nevim, zda je to ale ten nejšťastnější příklad z filmařského hlediska. Hlavní problém je už v představiteli Charlieho, ten jeho autismus jsem mu teda nesežral ani náhodou a otravuje celý film tím, jak příliš moc se snaží…marně. Už jsme toto téma viděli několikrát dříve zpracované a mnohem lépe. Snímek nepřináší zhola nic nového a učelovost situací, jako třeba nákup v supermarketu (a stane se co? No?) byla minimálně na protočení očí. A připadá mi, že to s tou „reálností“ tvůrci asi fakt mysleli vážně…možná tak v Americe nebo v Austrálii. Díkybohu za Toni Collette v roli matky Maggie, jež byla jedna z mála věcí co mě na filmu neiritovaly. (10.02.2010)

Zo začiatku vyzerá Biela Vrana ako vcelku obstojné zachytenie každodenného života rodiny s členom trpiacim autizmom. Kamera celkom šikovne sa pohybujúca po stiesnenom interiéry a všetko pôsobí civilne, nie okato, štylisticky sa nejedná o výrazný, ale príjemne sa sledujúci úvod, od ktorého divák logicky čaká, že postupne vyústi do niečoho naozaj zaujímavého. .....Čo sa ďalšej kauzality deja týka, prepadá sa viac do sklamania než zaujímavého pokračovania, orientuje sa smerom emotívnej plytkosti, patetickej úsmevnosti a predstierania akejsi láskavosti a pochopenia s trochopu na oko pekného platonického stereotypu. Snímka si pochopiteľne zakladá na silnej emocionalite, čo musí byť už vopred zrejmé z hlavnej dejovej premisy, ale na túto úroveň sa nedá dostať pomocou tak zjednodušených a prvoplánových cestičiek, aké si práve Biela vrana na svoju cestu vybrala. ......... Do najsprofanovanejšieho tieňa sa dostáva, očakávaná "nosná" téma autizmu. Film si vôbec nerobí starosti s nejakým hlbším prenikaním do témy, alebo jej uchopením so zaujímavejšími motiváciami a cieľmi, z kt. by mohli vzísť zaujímavé myšlienky a otázky (podobne, ako to urobil Bård Breien vo svojom filme o telesne a inak indisponovaných ľudoch - Kunsten å tenke negativt), stačí mu evidentná radosť kamery, keď sa pred ňou zvíja daný autista, poprípade keď jeho chovanie ústi do humorných situácií. Téma film sa obmedzila na povrchné sledovanie, sem tam patetické, sem tam naopak humorné, nakoniec lacno láskavé a rado by bolo dojímavé. Vzťahy medzi postavami vyzerajú umelo a vykonštruovane, najmä prerod neznášanlivosti/ nevyrovnanosti k pochopeniu vyznieva vo filme ž smiešne utopicky. ........... Ďalší element smerujúci k degradácií je vývoj dejovej línie s priehľadnou snahou diváka emotívne zasiahnuť, čím sa znova preukazuje neúspech v prvoplánovom pokuse o "dojímavosť"" pomocou peroxidovej blondínky a zamilovaného tínedžera do ktorého lásky "nevhodne a neuvedomelo zasahuje" jeho brat autista. V spracovaní už tak dosť banálneho námetu si ruky s radosťou vymieňajú trápny humor, dosahujúci svoj vrchol v scénkach z kúpaliska, so zamilovane láskavým gýčom, samozrejme pod štítkom "empatickosť". Film sa finálne pokúša vravieť známu vetu "takto by to malo chodiť a bolo by to také krásne" a jeho slová pôsobia prehnane afektovane. Zábery ladené silno autenticky sa striedajú s patetickou idylkou, ktorá hlása konečnú presilu a nemáme pred sebou nič iné, než naivnú plochosť. Biele vrany toho nalietajú evidentne najmenej. (05.10.2013)

Citlivé téma zaobalené do velmi vtipného kabátu. Filmů(i lepších) o autismu už bylo natočno opravdu hodně, ale tento mě opravdu chytl za srdce a rodina Mollisonů si mě omotala kolem prstu. Australané prokázali, že filmy točit umí a se scénářem si, pro mě velmi sympaticky vyhráli..scény nejen, že působily velmi reálně, ale mnohdy i velmi mile. Herecky skvěle zvládnuté a Toni Collette svým civilním projevem opět zazářila. Jedním slovem nádhera a pohlazení po duši. A dějová linie směřující k plyšovému medvídku Rexovi byla rozhodně originální a vtipná. (09.08.2009)

Jako film to moc nedrží při sobě, ale jako přiblížení života s těžce postiženým členem rodiny je to samozřejmě víc než bohulibé a už teď si to říká o hollywoodský remake (ne že by mě to v takové odvozené podobě zajímalo). Na okraj: Gemma Ward je půvabná až běda, ale nezdá se vám, že je na tu roli chápající spolužačky-holky na chození trochu "stará"? (11.01.2009)