Jak se vaří dějiny

Naprosto zbytečný film. Neříkám, že musí nutně každý dokument někam směřovat, mít hloubku, posleství nebo aspoň základní myšlenku. úplně by mi stačilo, kdyby to bylo vtipné a zábavné. Zasmál jsem se ale asi dvakrát, za to ty 2*, tím všechna pozitiva končí, jinak se vlastně vůbec nic nedozvíte, není za tím žádný dramaturgický záměr, autor náhodou vyslech pár historek. Navíc jsem z toho dostal hlad. (PS: kamera je možná umělecky hezká, ale zabírá nezajímavou vatu a u dokumentu mi jde mnohem vic o obsah). (15.04.2010)

SPOILER! Z doterajšími pozitívnymi komentármi žiaľ nesúhlasím. Tento dokument považujem za mrhanie peniazmi. Finančne ho podporili 3 televízie STV, ČT, ORF a veľa ďalších sponzorov. Film sa natáčal 5 rokov, v rôznych krajinách sveta. Výsledok je niekoľko nezáživných rozhovorov s kuchármi, kde zaznievajú hlúpe otázky tipu (Čo je to podľa vás kolaborant? a Prečo sa dávala posledná porcia jedla na hrob padlým vojakom v ZSSR, keď ju už aj tak nemohli zjesť? Dozviete sa pravdu, ktorú aj tak viete, že jesť sa proste musí za každých okolností, lebo bez jedla vojaci nemôžu bojovať. Veľkou slabinou bol scenár (inscenovanie scén, ktoré aktéri zažili a o ktorých teraz len rozprávali). Pôsobilo to umelo a zdalo sa, že niektorým aktérom to vadí. Línia ukážeme ako zomierajú zvieratá kvôli jedlu pre vojakov, aby sa to poukázalo na s podobnosť vojakmi zabitými v boji (takto kuchali mojich kamarátov, ako ja kuchám tohto kohúta). Táto myšlienka je morbídna a naturalistické ukážky zabíjania a varenia zvierat tiež. Posdledná časť dokumentu (juhoslovanskí kuchári) bola naopak obsahovo aj ideovo zaujímavá a scenáristicky dobre zvládnutá. škoda, že len táto jedna. Myslím, že dokument na takúto špecificky úzko vymedzenú tému bol do veľkej mieri odsúdený na neúspech (dalo sa čakať, že bude nudný a aj je). Musím však uznať, že Kerekeš urobil s touto témou, čo sa len dalo a obdivujem štáb, že presvedčili toľkých kuchárov, aby hovorili o často traumatizujúcich zážitkoch z mladosti. (19.02.2009)

Velmi povedená kombinace kuchařského umění, receptů na nakládané hřiby pro sovětské okupanty a autentických záběrů, včetně vtipných výpovědí samotných aktérů, doprovázející zajímavý hudební doprovod a zvýdavý "neviditelný" moderátor. Škoda táhlejšího úvodu a místy nesrozumitelných slovenských titulků. Možná by došlo na hodnocení čtvrté hvězdy. 70%! (21.04.2011)

Pár vojenských konfliktov 20. storočia z pohľadu vojenskej kuchyne obohatených o kuchyňu Tita v závere jeho života s nezmyselným epilógom, ktorý bol len nevhodným estetizmom. Výber jednotlivých kuchýň a poradie mi veľmi zmysel nedávali, taktiež dialógy, ktoré sa viedli boli skôr monológmi, ktoré v mnohých momentoch šokovali. Úbohé srandovanie starých Nemcov o obsadzovaní Poľska, zlé a smutné reči o otravovaní zajatých nacistov židmi a nahnevané zlé pohľady jednotlivých Balkáncov voči sebe. Sem tam to bolo doplnené užasnutými otázkami prečo a bolo to najmä ohľadom okupácie Československa, no tam niekde to aj skončilo, čo tomu dodáva totálne čudesný pohľad. Tak buď ich nechajú vyjadriť svoje názory, akokoľvek pochybné alebo sa ich úplne pokúsia vysvetliť. Zničené jedlá tam boli zbytočný estetizmus. Vizuálne pekné aj s tými receptmi, hudobný podklad takmer žiadny, no skôr smutný priemerný dokument, ktorý koniec koncov takmer nič nové nepriniesol. (20.02.2013)

Slabší průměr, který se ve snaze o originalitu, zamotal ve svém vlastním chaosu. Reálně bych očekával informace, co jaká armáda jedla, jak se co zlepšilo či zhoršilo, ale místy divák ani neví, o jaký národ a v jakém roce se jedná. Zajímavé bylo uvést recept kolik čeho bylo potřeba, ale aby na Schnitzel pro 19 námořníků na ponorce bylo potřeba jen 8 vajec a 400kg masa je trošku nepoměr. (14.01.2020)