Pod vlivem lásky

Rozložili jsme si Love Exposure na tři části a hlásíme, že by to šlo. V podstatě i jednotlivé třetiny jsou dostatečně odlišné a hlavně nadupané. Hodně nadupané. Originalitou by jste naplnili osm lavorů a ještě by trochu přetejkalo. 4 hodiny nabídnou epos se vším všudy. Přijde mi, jako by někdo chtěl dát obrovskou facku těm, kteří tvrdili, že na lásku už se nic originálního natočit nedá a vůbec, že dneska film zabředá do bahna. Jenže, když se agresor připravoval k facce, rozmyslel se a nakopl všechny ty kritiky přímo do rozkroku. Uznávám, že během poslední třetiny už jsem si říkal, že zřejmě nápady došly a teď už to jen tak nějak dotlučeme (abych byl přesný, tak jsem nebyl zrovna nadšen z "kapitulací" "záporáka") , ale finální scéna mi naznačila, že nemám zlobit, jinak ten kopanec taktéž schytám. (04.03.2012)

Skrátená verzia komentára: Postmoderný epos o láske._____Jednoslovná charakteristika: fotogenický (kto nepozná pravý význam tohoto termínu, nech si ho nájde, teraz je tá správna chvíľa). Práve som oficiálne dopozeral dosiaľ najdlhší film, s akým som mal tú česť. A nutno povedať, že Sonov opus magnum s veľkorysou stopážou 237 minút je asi najkomplexnejším filmovým zážitkom od Pálfiho Dámy a páni, finálna verzia - a aj ten má ešte k hodnotenému kúsku ďaleko. GE-NI-TÁL-NE, chcelo by sa zakričať a dodať, že si Sono tentoraz šňupol viac, než je zdravé. A v tomto štýle by sa dalo pokračovať: Tá mnohovrstevnatosť! Tie témy! Tá nadnesenosť a nadsadenosť! Tá emocionálnosť! Tá krvavosť! Tá objemnosť! Tá parodickosť! Tá satyrickosť! Tá brutálnosť! Tá perverznosť! Ten humor! Tá dramatickosť! Tá symbolickosť! Tie hojne rozsiate odkazy! A tak ďalej a tak ďalej... lenže to o filme samotnom nič nevypovie. Takže zavrhujem všetko doteraz napísané a skúsim to znovu: Sono je momentálne zrejme najvýraznejší a najvýznamnejší japonský režisér autorských filmov (teda s jasne rozpoznateľným rukopisom) vôbec. A možno nie len v rámci Japonska. Triptych Ai no mukidashi využíva opäť konceptu troch hlavných postáv (metaforicky vzaté môžu byť parafrázou na trojjedinosť Boha, keď ich činy a myšlienky sú vo filme opakovane označované za božské) a často na diváka vyťahuje trojité heslá ako opatrnosť-neviditeľnosť-smelosť (vzťahujúce sa na umenie voyeurstva Tosatsu) alebo viera-nádej-láska (vzťahujúce sa na náboženský symbolizmus, duchovný presah a vo filme citovaný 13. list Korinťanom). Tri postavy evokujú Noriko a Hazard, rozdelenie na kapitoly opäť Noriko a... to druhé som teraz zabudol. Každopádne je to celistvý hardcore prierez Sonovou kinematografiou a učinený doslovný orgazmus. Nosná téma je láska a všetko, čo s ňou súvisí, a tak sem jednoducho nahádzal, čo ho napadlo - neštandardnú rodinu, jedincov s úchylkami a podivnými chúťkami, popkultúrne odkazy na anime (Hellsing scene rulez), hentai, ostrý výsmech náboženstva, náboženského fanatizmu a sektárstva, týranie detí, vzostupné šialenstvo, moderné Japonsko a Japonci, násilie, pornopriemysel, voyeurizmus, bomby, nohavičky... Nazdávam sa, že popísať tento film tak, aby som spomenul aspoň 50% toho, čomu sa venuje by zabralo viac než 20 normostrán a stále by to nebolo dostatočné. Sono ultimátne vyspovedal všetky svoje ja a výsledok má jednoducho šmrnc a punc provokatérskej dokonalosti poetiky oplzlosti. Ergo je to rozhodne niečo, čo už druhý raz za život nezažijete. Poznámka: v komentári som nepoužil žiadnu hlášku ani citáciu z filmu, vybrať jednu v konkurencii takých ako Ztopoř své srdce., Jdi a konej hříchy! alebo Všichni zvrhlíci byly stvořeni jako sobě rovni. je nemožné... a diabolské, čo je v rozpore z božskosťou filmu. Nič takéto už nikto nikdy nenatočí, tým som si istý. Takže si to budem musieť pozrieť znova. 100%_____POZNÁMKA: Komentár potrebné od základov prepracovať. (17.06.2014)

Asi by sa to zislo pozriet este raz, ale neviem, ci mam na to gule. Aspon zatial nie. Zacalo to trochu k zabavnej / kritickej fraske, aby to skoncilo ako mrtne cierna fraska; ako, kriza rodiny, beznej komunikacie a "normalnosti" a vobec. Malym "sebavysvetlenim" dlzky je veta z ust hlavneho hrdinu: "zamiloval som sa do jedneho dievcata a miesto toho, aby som jej to rovno povedal, hladal som ine cesty a takto to skoncilo". (03.05.2009)

Sion Sono je režisér takového borefestu jako Večeře u Noriko (jeden z mála filmů, ze kterých jsem kdy ve Varech odešel), a fakt bych nečekal, že od něj někdy uvidím film, který je delší než rozšířená verze (!) Návratu krále (nepočítáme-li titulky), a nebudu se u něj vůbec nudit. Mírné zkrácení by sice neuškodilo, ale i tak to uběhlo mnohem rychleji než minutáž naznačuje. A jaký je to film? Monumentální, provokativní, vtipný, bizarní, hysterický, smutný, úchylný, brutální, zamilovaný, teatrální, vizionářský, úsměvný... prostě japonský. (19.11.2009)

Nebyť tej uškriekanej Japončiny (žiaľ pre mňa je až príliš melodická, čo mi rezalo uši), miestami prílišnej afektovanosti hercov (ale možno len ich kultúre hrania nerozumiem) a premrštenej stopáže (v porovnaní s rýchlosťou záverečnej časti mi tie predchádzajúce prišli premrštené, chcelo by to prestrihať kvalitnými nožničkami), tak by to bolo aj za päť, ale takto je to tak ako to je. (21.07.2015)