Gerald's Game

„Ak si sama v noci na opustenom mieste a začneš volať o pomoc, si ako otvorené dvere. A ktovie, kto všetko ťa môže začuť. A vojsť nimi dnu.“ Spoilery! Boh jej odpusť, nevie, čo činí. To som si pomyslel, keď sa ma pani manželka spýtala, či si môže Geraldovu hru pozrieť spolu so mnou. Videli sme síce milión trilerov, ale aj tak. Kniha je ťažko psychologická a fyzicky drsná. Hardcore jazda pre silné žalúdky a pevné nervy. No zahliadla scénku, v ktorej je hrdinka pripútaná k posteli. Upozornil som ju, že to nie je erotika. Nedala si povedať. No a tak sme si to pozreli. Mám Kingovu knihu veľmi rád. Mnohým nesadla a pokladajú ju za jednu z jeho prvých zlých kníh v dovtedy mimoriadne silnom období. Mne sa však vždy viac páčili nehororové kingovky. Geraldova hra síce tak úplne nehororová nie je. Niektoré výjavy s putami sú len pre odolné žalúdky a „polnočný hosť“ tiež zabrnká na nervy. Opantalo ma prostredie, zápletka, postavy, i prekvapivé napojenie na Dolores Claiborne. Filmové spracovanie jednej z najrealistickejších knižiek Stephena Kinga sa chystalo strašne dlho. Jej hollywoodske peripetie sledujem najneskôr od roku 2009. Za ten čas sa hovorilo všeličo. Že to nakrúti Romero. Potom to chcel nakrútiť King osobne. Nikdy z filmovačky však nič nebolo. Až v roku 2017 sa toho chytil Netflix a réžiou poveril talentovaného hororového nováčika Flanagana (Oculus, Somnia, Ouija 2, Hush). Mnohé veci sa mi páčili. Obsadenie ústrednej dvojky (ako Greenwood, tak Gugino podávajú dobré výkony, hoci spočiatku som ich obsadením nebol nadšený). Pes. Nočný návštevník. Množstvo silných momentov ponechaných z románu (žranie, zatmenie slnka, súd). Dokonca, a to som vážne nečakal, že tam Mike dá, JE tu napojenie na Dolores. Tým ma dojal, fakt som veril, že to sem nedá. Ale dal a za to si ho vážim. Taktiež si zaslúži pochváliť za šikovné vyriešenie nefilmových momentov s hrdinkinými „hlasmi“; vo filme to bolo treba urobiť inak a Mike prišiel na to, ako. Čo sa mi nepáčilo? Jednoznačne výprava, teda jedna z najsilnejších vecí knihy. Tá je neuveriteľne atmosférická. Odľahlá chata pri sychravom jazere, hmlisté lesy, ponuro opustené chatky iných ľudí, depresívna jesenná výprava a mrazivé ticho, len zriedka narušené zaškriekaním kačice a z diaľky doliehajúcou motorovou pílou. Vo filme je z toho nudná luxusná chata pri mori (alebo to aspoň ako more vyzeralo). Žiadne mrazivé ticho, žiadna mrazivá jeseň. Zvláštne mi pripadalo tiež to, že „Mesačný muž“ (Lurch!) tu má v podstate len cameo a hrdinka z neho teoreticky žiadnu závratnú traumu mať teda nemusí (na rozdiel od knihy, kde šlo o oveľa prepracovanejšiu postavu). Napriek tomu je mu vo finále venovaný smiešne veľký priestor (vzhľadom na drobnučký priestor, aký mal dovtedy). Ono celkovo finále mi pripadalo čudne zostrihané a prirýchle: hrdinka sa z pút dostane v nezabudnuteľnej scéne za pár sekúnd, potom odpadne, potom je tam bubák a už sedí v aute, list, súd a titulky. Wtf? A pripadalo mi smiešne, že v roku 2017 je niekto šokovaný z pút v posteli. Napriek tomu prevláda spokojnosť a keby to bolo ešte aspoň o kúsok lepšie, skoro určite idem na 70%. „Tento list píšem pravou rukou. Stále to bolí. Ale to je v poriadku. Tento list MÁ bolieť.“ (09.10.2017) (méně) (více)