Muzika

Muzika mi nezněla příliš libozvučně. Těšila jsem se na pořádnou dávku vydatného jazz a dostalo se mi vesnické kutálky. Sám příběh mohl být nosný, pokud by mu byla věnována větší péče. Takhle je Muzika poněkud roztříštěná nesourodá výpověď o době minulé, bohužel ne tak silná jako o sedm let mladší kousek Jak jsme hráli čáru. (19.11.2015)

MUZIKA Jurka Nvotu je fenomén. Fenomén, ktorý ťaží z toho, čím zároveň trpí : - porovnávaním s Pelíškami - ktoré je úplne logické, lichotivé, zároveň ale zaväzujúce a brániace dopriať Muzike zaslúžený obdiv. Resp. nie obdiv, ale čistú radosť z videného, pretože tie pelíšky tam stále niekde vzadu sú. Ďalej je tu vyrovnávanie sa s minulosťou presne tým nostalgickým sposobom, ktorý mnohým už nemusí prísť zaujímavý (a nostalgický). Tiež pocit (najmä pre nás, Slovákov) prehnanej kritickosti voči nám samým, tým pádom i voči filmu, ktorý sa skutočne podaril, ale akoby v nás historicky zakorenene fungovalo, že voči sebe samým musíme byť kritickí viac ako voči iným. Čo je všetko škoda a zároveň akási zvláštna zákonitosť. Resp. zákonitá škoda. Takže po krátkom entré čisto subjektívne oko, idem na to inak: nesmial som sa od srdca, usmieval som sa. I s odstupom (film som videl na Febiu) obdivujem Juraja Nvotu za vedenie hercov. Ani náznak amatérizmu, ani jedna herecky trápna scéna v zmysle - čo to bolo toto ? Presný Ľuboš Kostelný, krásna Táňa, ktorá sa síce nakoniec vyvinie zvláštne bezfarebne, ale i tak, fakt krásna (tu som vždy nekritický). A celá rodinka Oľhovcov Geišbergovcov, ktorá má jednoducho herectvo v srdci. Po Krutých radostiach sa pánu Nvotovi podaril ďalší fajný filmík, ktorý nie je dokonalý, ale čo je dokonalé ? A že vie byť dokonalosť i nudná... (22.05.2009)

Muzika je jasnou odpoveďou na otázku Mira Ulmana "Kedy už konečne príde Slovenský divácky film?" Odhliadnuc od filmových kvalít(herecké obsadenie, výborná literárna Pišťánkova predloha, schopná réžia, zaujímavá a ľuďom blízka téma, chytľavé dialógy v hovorovej slovenčine so všetkými svojimi humornými zákutiami, veľmi dobrá hudba a schopnosť rozosmiať publikum) považujem za kritické pre úspech(dúfam, že ešte väčší ako v prípade Polčasu rozpadu) najmä účasť filmov v širokej distribúcii Multiplexov, ktoré už nezastupiteľne tvoria väčšinu celkovej diváckej návštevnosti na Slovensku. Taktiež treba poznamenať, že propagačné aktivity boli už od začiatku systematické(objavovali sa články v novinách časopisoch, rozhovory s hercami: vezúc sa čiastočne na vlne Slovenských filmov v roku 2008 a s tím spojeného širšieho záujmu zo strany médií o Slovenský film). Objavovali sa plagáty a zintenzívnená kampaň pred príchodom do samotných kín, konali sa dokonca predpremiéri s prítomnými tvorcami a hlavnými hercami a to všetko sa nádherne synergicky spojilo v na Slovensko zarážajúcom pohľade na plné kino(teda môžem hovoriť len za NR, ale podľa komentárov iných užívateľov usudzujem, že to nebolo tak len tu). Teraz už len dúfam, že práve Muzika sa stane tím ľadoborcom, ktorý zbúra múr medzi divákom a Slovenskými filmom budovaným počas obdobia predchádzajúcich rokov. 4,5* (17.04.2008)

Pamätám si ako na strednej škole nás zobrali na toto do kina. Niektorí sa bavili, niektorí nudili, ja som tomu na chuť prišiel až neskôr. Ono ten humor Kostelného, Pauhofovej, Nvotovej, Geišberga, Latináka a iných je špecifický, nie každému sa páči. Ako romantická komédia to celkom obstálo, bolo to o hľadaní šťastia a vzrušenia človekom, ktorého ničil komunistický stereotyp, o hudbe by som pomlčal, to že experimentovali bolo vidieť. Nakoniec z toho vyjde tragikomédia a aj láska akosi ustane, nuž ak chceli socialistické časy vykresliť ako nudné a smutné a ľudí ako exotov, z ktorých akože tí normálnejší ušli, tak im to vyšlo. (18.07.2012)

Juraj Nvota je možno najlepší súčasný slovenský režisér. Má cit pre vykreslovanie charakterov i pre obsadenie správnych hercov, obrazom i hudbou vie vytvoriť príjemnú filmovú atmosféru, strafiť sa do doby v ktorej rozpráva príbeh. Len keby Muzika bola nielen príjemná, ale aj o niečom... (04.10.2009)