Pieseň o sivom holubovi

Ano, ano - som mylovnik ceskoslovenskej kynematografyje, ale urcite nemam rad rezisera Stanislava Barabasa a ani Rezuchu, no a pochopitelne Vojtecha Trapla. Takze tato znoska pribehov od vypuknutia SNP az po prve vojnove udalosti na mna nefunguje. Takze sa nestotoznujem s entuziazmom miestnych mentalov a napliaskam tomu len takych obycajnych 25 % (21.06.2014)

Barabáš mal asi trochu zviazané ruky, čo sa týka objektívnosti zobrazenia udalostí okolo SNP, napriek tomu je obdivuhodné, že nikdy počas filmu neskĺzne k pátosu, propagande a sentimentalite. Pieseň nie je oslava osloboditeľských vojsk, ale oslava detskej odvahy a ukážka, že vojna nie je detská hra a napriek tomu musia byť deti jej priamymi účastníkmi. Barabáš naservíroval divákom niekoľko výborných vojnových (nie doslova bojových) sekvencií, kde nás mrazí a niekoľko napínavých komornejších, kde nás mrazí snáď ešte viac a ostanú správne nedopovedané. Je to umelecký film so zaujímavou kamerou, ktorý nemá klasický dej, na aký sme v žánri zvyknutí, ale napriek tomu nenudí a ostal mi po ňom ten známy hutný pocit z dobrého kvalitného filmu. Som obzvlášť rád, že v tomto prípade slovenského. (30.08.2013)

Velice zajímavý a působivý film, směs poetismu a drsnosti. Samozřejmě, že doba vzniku se na filmu podepsala svou ideologií (leč ne zase tak fatálně), partyzáni jsou zde tak dobráčtí a hodní a s hlavními dětskými hrdiny se tak volně baví a stýkají, jako by ani válka nebyla. A mince se sovětským znakem a nápisem CCCP, která má důležitou úlohu v úvodní povídce, je tak kamerou vytažená, že to dnes působí až násilně. Ale jsou to jen chybičky na vskutku zdařilém celku, který, dle mého amatérského názoru, trochu překonává film Práče (hlavně svou kamerou), leč přec jen trochu zaostává za filmem Ať žije republika, který je méně naivní. (29.08.2010)

Ak by ma niekto požiadal, aby som mu menoval nejakého dobrého slovenského režiséra, donedávna by som zrejme odpovedal iba ťahavým a retardovaným "Eeeeee..." a následne zabrblal niečo o Nvotovi a o Jakubiskovi, kým mu ešte nehrabalo. Po dnešku však môžem s čistým svedomím a zreteľným hlasom pridať meno ďalšieho človeka: Stana Barabáša. Jeho debutový film dokazuje, že neskoršia (a vynikajúca) Krotká nebola iba náhoda a že tento filmár už od začiatku vládol pozoruhodným zmyslom pre tempo, vedenie hercov a zaujímavú prácu kamery. Pieseň o sivom holubovi je obdivuhodne ľahko vysústruženou freskou II. svetovej vojny na Slovensku, kde sú kontinuita a vývoj postáv miestami silnejšie ako v mnohých súčasných nepoviedkových filmoch. Pri "starých klasikách" sa v drvivej väčšine zvyknem nudiť, toto je ale jedna zo svetlých výnimiek. Kus sebaistého a miestami svoju dobu predbiehajúceho remesla. (27.11.2013)

Vojna očami detí z malej dedinky v strede Slovenska v súbore mikropríbehov, ohraničených dobou od vypuknutia SNP až po prvé povojnové dni. Zjemnenie zobrazení doby zabezpečujú nielen scény záchrany holubice, korčuľovania v kostole..., ale aj vyhýbanie sa explicitne zobrazenému násiliu. Poetický vojnový film s určitou dávkou schematickosti a jednorozmernosti (najmä v zobrazení sovietskych partizánov) istí spoľahlivá hudba Zdeňka Lišku. Pozn. Spoluautor scenára Albert Marenčin v rozhovore spomína, že slovenským súdruhom vadili v scenári slová ako "hovno", hoci v konečnej podobe sa objavili, pretože ústredie v Prahe odobrilo scenár aj s "neslušnými slovami". (04.05.2006)