Suspiria

Barvy, hudba!, atmosféra, střih na jedničku, všechno ostatní, jako třeba herci a děj spíš WTF, ale kupodivu mi nečinilo problém přistoupit na pravidla hry. Škoda jakoby odfláknutého konce. A bylo mi tedy trochu líto, že Argento neměl dost soudnosti opatřit sobě použitelného scénáristu, neb tohle mohlo být klidně skoro tak kulervoucí jak píseň o Kullervovi [3,5* - jelikož mě giallo většinou příšerně nudí a zde se tak kupodivu nestalo, zaokrouhluji nahoru] (26.04.2017)

Je něco shnilého v baletní škole. A je to super. Miluju tyhle atmosférické horory. Vizuálně je to značně halucinogenní a hraje k tomu boží hudba. Vždycky když začlo to chraplavý lá lá lá tak měl ten film koule. Finále je zase správně přestřelené, ale bohužel krátké. Škoda že retardovanej sluha Pavlos dostal tak málo prostoru. Rozhodně to dokáže i vyděsit takovým tím ryzím způsobem, že máte strach z tý iracionality dění. Spíš ale budete mít na tváři potměšilý úsměv, nebo hodně otrávenej škleb. Já patřím do kategorie a) :) (02.10.2010)

První čtvrthodina je naprosto dokonalá. Díky naprosto nervní hudbě jsem se bál i scény, kdy první z obětí byla v místnosti, kde se jen otevřelo okno. Potom se velice dlouho neděje v tomto filmu vůbec nic a vypadá to celé jako hodně barevná venezuelská telenovela, ale Argento si jen chystá pole pro dokonalou a co víc na italské horrory srozumitelnou pointu celého vizuálně skvělého filmu. A jedna scéna, sice nudná, mě moc hodně potěšila, a to je dvou minutová přítomnost mladičkého Udo Kiera. (20.06.2004)

Argento je jediný hororový režisér, ktorý nepustí film z ruky, ak nemá neprehliadnuteľne výraznú vizuálnu estetickú stránku, častokrát silne metaforickú (v Suspirii napr. zábradlie schodiska či dláždenie bazénu), to znamená, že dívať sa na jeho filmy prináša estetické uspokojenie. Skutočnosť, že je táto satisfakcia viazaná na horor vytvára neopakovateľne znepokojujúcu atmosféru, pre ktorú snáď Argenta nemožno nemilovať, i keď Oscara pravdepodobne nikdy nedostane ani za celoživotné dielo (hoci by mal). Koncentrácia na estetické zretele však na druhej strane bohužiaľ tlmí strašidelnosť, a to do takej miery, že sa mnohé scény stávajú podivne chladnými a odťažitými, akýmysi módnymi "follies", ako keby ktosi rozpohyboval tie báječné obrázky z talianskej edície Vogue alebo Architectural Digest. Ak desaťstupňová stupnica strašidelnosti má v úvodnej trinásťminútovke hororu "Night of the Living Dead" panickú hodnotu 10, u Argenta zriedkakedy prekročí číslo 6, čo však býva bohato vykompenzované úžasnými akustickými prelivmi, nájazdami kamery, magickými dvojfarebnými sólami v jedinom zábere, zjavnou radosťou z kvázisurrealistických nápadov, priam psychedelicky pôsobiacou výpravou a hypercharizmatickým obsadením (keď som pri castingu, môj súkromný bod k dobru je Miguel Bosé - áno, ten neodolateľný Pán Kto? z Almodóvarových "Tacones lejanos"). Mimoriadne chytrá a vynaliezavá anotácia k filmu "The Only Thing More Terrifying Than The Last 12 Minutes Of This Film Are The First 82" naozaj nevodí za nos. Za "Most Terrifying" totiž považujem scénu medzi 64 a 66 minútou. Čosi také ťažko rozdýchava i fanúšik žánru, takže ostatné obecenstvo by malo reálne rátať so zvracaním (alebo čím). Ďalšie supertvorivé orgie zažije divák v Mníchove (hoci dej sa odohráva vo Freiburgu, hm) medzi nádhernými budovami Propylaeum a Glyptotékou od Lea von Klenze - klasicistická vznešenosť spomínaných stavieb plus neuveriteľne zvrátený mord sa rovná prvotriedna hororová kvalita. A hoci je Suspiria o okultizme, Argentovu fascináciu zabijakom z mäsa a kostí zhŕňa veta, ktorú prednesie mladý Udo Kier: "Bad luck isn´t brought by broken mirrors, but by broken minds". (23.10.2005)

Pastelkovo sýte farby rozliate do znepokojivého sna, plného príznakov tajomnej hrôzy, s hudbou zvýrazňujúcou pocity úzkosti a paniky. Prehliadka vycibrenej kolorovanej bizarnosti stojí za zážitok z pozerania samotného aj v menej strašidelných scénach. Zvláštnym posunom oproti realite sa vyznačujú aj farby predmetov (sivobiele tapety, oranžová krv....). Kostra príbehu je archetypálne jednoduchá: vnímavosťou obdarená slečna sa oboznamuje s temnou stránkou života vstupom do domu poznačeného zlom. Ďaleko od domova sa stáva žiačkou tanečnej školy plnej podivuhodných, nepriateľsky pôsobiacich figúr (učiteľky s tvárami stiahnutými prísnosťou, zlovestná bárišňa so synom, rumunský pomocník s výrazom dementného zločinca). Škola ju má naučením správnych krokov pripraviť na cestu do dospelého života, namiesto toho sa však prepadá stále hlbšie do akejsi halucinačno-ospanlivej temnoty. Veru, ako hovorí psychiater vo filme: čarodejníc ktorým ide len o vlastný prospech a v jeho mene sú schopné páchať akékoľvek ničomnosti je v reálnom živote pomerne veľa. Pozn.: Zaujímavá je rezignácia na sexualitu utešene rozvinutých dievčat (drobné náznaky vzťahov pripomínajú skôr hovory o láske na základnej), čo je možno v dôsledku pôvodného režisérovho zámeru obsadiť tanečnú školu maximálne dvanásťročnými dievčatami. (15.12.2006)