Vojna a mír III: Rok 1812

Sledovať premyslené kompozície a ich vnútrozáberovú montáž v nespočetných hĺbkových plánoch je jednoducho veľká radosť. Spojiť si túto veľkú bitku do zrozumiteľného celku, bez sprevádzajúcich dovysvetľujúcich komentárov (našťastie tam sú), však nie je jednoduché, lenže ono sa to asi lepšie nakrútiť nedalo. Samotná bitka prebehne až v druhej polovici, ale aj tie prechody vojsk na miesto bitky poľahodia oku diváka. Bondarčukovi kvitujem, že tretí diel je absolútne odlišný ako ten predchádzajúci, predsa len som však nemal po celý čas otvorené ústa dokorán a vypleštené oči, aby som dal plný počet. (27.10.2019)

Bondarčuka lze častovat mnoha slovy, ale troškař mezi ně patřit zajisté nebude. Minule jsme se nehnuli z "komorního" prostředí ruské smetánky, tentokrát se nevzdálíme z fronty u Borodina. Dynamičnost a pojetí davových válečných scén je na tak vysoké úrovni, že i dnes pohodlně strčí západní velkoprodukce do tmavé komůrky zchátralé dači. A není to jen díky desetitisícům komparzistů a tomu, že každý rubl je vidět a slyšet rovnou několikrát. Kamera tradičně bez výhrad. Opět neopakovatelně maluje, že by i holandští mistři mohli tiše závidět. V druhé fázi bitvy se Bondarčuk utrhl ze rětězu. A to i na své poměry. Podlehl megalomanii nemající na plátnech obdoby. Natočil něco tak působivého, že uvedl v život efekt "ještě jednou si tu scénu pustím a jdu spát". Takže sice je tato část minutáží nejkratší z celé tetralogie, ale skutečného času zabere nejvíce. Na druhou stranu je to díl trochu o ničem, jelikož děj se neposune ani o píď a pouze jediná postava projde nějakým tím vývojem. (29.09.2008)

Tak konečne došlo aj na treskúcu akciu a je fakt na čo pozerať. Scény tak epické a obšírne, až človek neverí, že sa to všetko na plátne naozaj fyzicky deje. V dnešnej dobe by sa to takýmto spôsobom určite nezaplatilo. Problém je v tom, že Bondarčuk opäť točí poetickým štýlom a to trošku uberá na kráse. (27.12.2012)

Třetí díl nadupané tetralogie je zcela jistě ten nejválečnější. Pohled na bitevní pole, kde je v pohybu několik tisíc lidí je prostě pohled, který se člověku častokrát nenaskytne. Opět nechybí jednoduše řečené úvahy Tolstého, které jsou ovšem vemi silné. Opět vše doprovází úžasná hudba. Není skutečně moc co vytknout. Natočit něco takového v roce 1967 - to je prostě typické megalománské Rusko. 4* (19.12.2012)

V tretej časti starý knieža Bolkonskij na smrteľnej posteli konečne vľúdne prehovorí k svojej dcére Márii, ktorú to dojme a šokuje zároveň. Motivácia tejto scény sa tu však stráca, pretože v predošlých dvoch dieloch nebol takmer vôbec vykreslený jeho negatívny postoj k nej. Predtým sa v podstate spolu ani nerozprávali, čo by z jeho strany viac-menej sedelo, ale trochu sa pozabudlo na to, že v knihe si na nej ventiloval svoje trápenia, čím jeho prísnosť miestami prechádzala až do ponižovania a trýznenia jej osoby. Preto bola jeho zmena prístupu v osudnej chvíli pre čitateľa, aj pre románovú kňažnú Máriu, veľkým zážitkom, no vo filme úplne obyčajným. Táto výhrada sa týka najmä predošlých častí, ktoré mali spomínanej scéne pripraviť pôdu. Poďme sa teda pozrieť, čo nasledovalo v Roku 1812. Prebiehala obrovská rozhodujúca bitka medzi Rusmi a napoleonským Francúzskom. Spočiatku mi vadilo, čo som si všimol už v prvej časti, že vojnové scény boli dosť statické, čím pripomínali skôr momentky z nich urobené. Kým v prípade Slavkovskej bitky túto moju obavu uchlácholil nevídaný pohľad na výpravu „so 120 000 komparzistami“, teraz som už bol rozhodnutý hodnotiť prísnejšie. Tých masových scén tu len pribudlo, no už to pre mňa nepredstavovalo žiadnu novinku, tak som ich chcel vnímať o niečo triezvejšie a kritickejšie. To našťastie nebolo v mojich silách, pretože ako bitka pokračovala, začala byť už aj kontaktná, a celkovo jedna z najhonosnejších, aké som vo filme videl. Moje nadšenie žiaľ pochoval epilóg rozprávača, ktorý chcel čiastočne prepisovať predlohu. Vraj po bitke pri Borodine, ktorú morálne vyhrali Rusi, Francúzi zutekali z Moskvy. Jej dôsledkom možno, ale priamy výsledok bol taký, že Francúzi ďalej postupovali, Rusi ustupovali, až Napoleon Moskvu obsadil. Takže to malo byť presne naopak, preto som z toho záveru rozčarovaný. Dá sa povedať, že mi jedna veta pokazila dokonalý zážitok. (28.04.2015)