Režie:
Andrea SedláčkováScénář:
Andrea SedláčkováKamera:
Jan Baset StřítežskýHrají:
Judit Pecháček, Aňa Geislerová, Roman Luknár, Eva Podzimková, Ondřej Novák, Roman Zach, Igor Bareš, Jiří Wohanka, Ondřej Malý, Taťjana Medvecká (více)Obsahy(1)
Osmdesátá léta v Československu. Mladičká sprinterka Anna (Judit Bárdos) se stává členkou Střediska vrcholového sportu. Její matka (Anna Geislerová) a trenér (Roman Luknár) doufají, že splní kvalifikační limit a postoupí na olympijské hry. Vybočením ze světa tvrdého sportovního drilu je pro Annu pouze milostný vztah s Tomášem (Ondřej Novák). Anně začnou být bez jejího vědomí podávány anabolické steroidy. Její výkonnost stoupá, objevují se ale rovněž první zdravotní problémy. Anna se o přípravcích dozvídá pravdu, a přestože je v sázce její účast na olympiádě, hodlá dál trénovat bez nich. Její matka však doufá, že Anna účast na olympijských hrách využije k emigraci, a rozhodne se jí anabolika pod rouškou neškodných vitaminů aplikovat tajně. (Falcon)
(více)Videa (2)
Recenze (689)
Doping v športe, ale celkove napravovanie jedálneho lístka mladým športovcom zo strany lekárov, masérov, diétnych poradcov aj astrológov a liečiteľov a výživových poradcov len utvrdzujú, že nacizmus vôbec nezmizol. Nezmizol za nacizmu, nezmizol za boľševickej despocie (respektíve boľševického kapitalizmu), ako ukazuje film a nemizne ani dnes, čo zase potrvdzujú publikované anabolické česko-slovenské dopingové aféry po roku 1989. "Dobre mienené Rady" trénerov a chemikov by sa totiž počúvať mali, nie? Nezriedka ide o výživové príkazy v záujme dobrého výsledku. Na možný rozvrat organizmu po skončení kariéry, pretekov, turnaja sa nemyslí. A vôbec pritom nemusí ísť o zakázané látky. Stačí striktne určiť skladbu jedálnička a zdravie športovca určené na roky dopredu. Film ukazuje celú tú šialenosť poukázaním na štruktúru zodpovedných: od tajomných eštébácko laboratórnych celebrít, ktoré testovací anabolický program zadajú, dajú si od športovca podpísať jeho dobrovoľný súhlas s chemickým zasieraním organizmu, cez následných, strane prispôsobených lekárov - kontrolujúcich a vyhodnocujúcich úspešnosť dopingu, cez kolegyňu - bežkyňu - spoludopujúcu dievčinu. Významnú úlohu zohráva priposraný tréner a matka. A ak si niekto myslí, že ide iba o obraz zvráteného režimu: má pravdu. Akurát, že ten režim tu s jemnými modifikáciami (v podobe preskupenia priorít niekoľkých ľudských práv, uvoľnenia slobody prejavu a cestovania a čiastočne podnikania) existuje naďalej. ()
Spoilery! Navzdory velice atraktivnímu tématu, jsem se bohužel značnou část stopáže nudil. Judit Bárdos se zřejmě musela do své role prokouřit, jinak si nedovedu vysvětlit, proč byla pro hlavní roli vybrána právě ona. Byla docela zoufalost ji sledovat, kterak se trápí. Také bylo docela divné sledovat matku a dceru, které na oko působily takřka stejně staré. Neubráním se pocitu, že nám toho režisérka nabídla přeci jen trošku málo. Ve filmu o komunismu a "hrozně děsivém" dopingu sledujete prakticky jen to, že hlavní hrdince neteče krev z vagíny tak často, jak by si přála. Jediným pozitivem je snad pouze závěr, kdy na diváky nečeká nějaký pohádkový happyend, ale snímek končí tak, jak by zřejmě končil i mimo kamery. Trošku to s tou touhou o obyčejný film tvůrci přepískli. 2 kousky. ()
Výtečný film, na který jsem se hodně těšil. Hlavní postava - výborná Judit Bárdos - je strašná sympaťačka a člověk jí prostě musí držet palce, aby to všechno dobře dopadlo. Naopak má oblíbená Eva Josefíková je zde zcela upozaděna do role nevýrazné a hloupé holky, která je zde jen do počtu. Film mě v první řadě nadchl svým námětem - nejenže jsem neměl o dopingu za totáče ani ponětí, ale i v kontrastu se soudobou českou produkcí, která se vrací před rok 1989 (Hřebejk a spol.), hodnotím tento film jako osvěžující závan scenáristické invence, který tu chyběl. Největší devizou snímku je ovšem podle mě dvojí rovina, v níž se odehrává děj a která dává titulu filmu nový význam. Hlavní hrdinka je zde vystavena nejen morální otázce dopingu, ale i problému vlastního svědomí (který řeší především její matka) v nelehké době. Obklopena samými amorálními sviněmi musí volit mezi autentickým životem v pravdě a prominentní sportovní kariérou, podmíněnou nevratnými ústupky ze svých zásad. Spolu se svou matkou nakonec nachází odpověď, která celý film završuje emotivním závěrem, při němž jsem byl dost naměkko. Skvělý film, kterému by šly za mě vytknout jen drobnosti. ()
Cieľ tohto snímku je rovnaký ako pri megalománsky úspešnom - "Hoříci keř". Jediný rozdiel je vo forme spracovania a téme. Kým prvotne spomínaný zasiahol všetky emocionálne bunky, tento mu nesiaha ani po otlak na palci ľavej nohy, ktorú prevažne všetci používame na podopieranie. Nie že by bol "Fair Play" zlým filmom ( to ani náhodou ), ale neustále sranie na socializmus a jeho praktiky ma už unavuje. Lebo "demokracia" v tomto období, ktorú si všetci aj tak vysvetľujú po svojom, "vôbec nie je" väčsím svinstvom, ako si všetci skorumpovaní, zapredaní herci z divadiel na čele s Kňažkom či zajakávajúcim sa Havlom, s kľúčmi v rukách štrngajúc - mysleli. ()
Okrem zaujímavého námetu (tuzemské film so športovou tématikou sa netočia každý deň), ktorý kombinuje sociálnu sondu jednej obyčajnej neúplnej rodiny a pohľadom do komunistickej dychčivosti po úspechu nad kapitalizmom za každú cenu, bez ohľadu na morálku a počet zničených životov. Scenár bol naozaj zaujímavý, niekedy mi naozaj zmrzol úsmev na perách, príbeh podaný pútavo, prehľadne, s množstvom zvratov, kvalitných dialógov a poctivých hereckých výkonov. 85%. ()
Galerie (26)
Zajímavosti (23)
- Západoněmecký sprinter Manfred Ommer k problematice uvedl: „Na mých prvních závodech, to bylo na ME 1971 v Helsinkách, jsme seděli na tribuně a už jsme tu za*** písničku nemohli poslouchat, tu hymnu NDR. Pak jdeš za svým doktorem a ptáš se: ´Proč taky nemáme ty pilulky?´" Dagmar Kersten, stříbrná medailistka na OH v roce 1988 v dresu NDR, zase uvádí: „Říkali nám: ,Vezmi si to, jsou to vitamíny.' Anabolika, psychofarmaka – to všechno tam bylo. Neměla jsem myslet, ale cvičit. Stala jsem se pachatelkou sama na sobě." (dinamit_1)
- V roce 1984 se československý tým skutečně neúčastnil Letních olympijských her. Stalo se tak poprvé v naší historii. (vyfuk)
- Zájemkyně o hlavní roli se vybíraly nejprve podle fyzických předpokladů a až potom podle hereckých. První slovo měl atletický trenér. (morgos)
Reklama