Obrazy starého světa

Jeseň ľudského života stvárnená bez príkras, obyčajne, jedinečne. Dušan Hanák s nevídanou pokorou necháva rozprávať starých ľudí z tatranských dedín o svojom živote a preniká do najhlbších zákutí ľudských duší. Vnútorné bohatstvo a mravná čistota je niekedy v kontraste s handicapom, s ktorým sa musia potýkať. Tento významný dokument inšpirovaný Martinčekovými fotografiami bol trezorovaný, lebo vtedajší mocipáni, stavajúci žiarivé zajtrajšky nechceli ukazovať svetu prostotu a jednoduchosť týchto ľudí zdanlivo žijúcich na okraji spoločnosti. (28.06.2009)

Na rozdiel napríklad od katolíckej moderny, ktorá v 30. a 40. rokoch významne spolu-určovala podobu slovenskej literatúry, a svojich predstaviteľov i nástupcov uchovala aj do nasledujúcich dekád, spiritualita si cesty do filmu hľadala len „pohľadom ponad rameno“. Budem veľmi zjednodušovať, ale musím. Masová povaha filmového média ho v tragických obdobiach 20. storočia nútila vstupovať skôr do iných, propagandistických rolí, ktoré sa viac než na tichú kontempláciu a abstraktné idei zameriavali na budovateľské nadšenie. V 50. rokoch boli navyše mnohí náboženskí predstavitelia perzekvovaní, až o dekádu neskôr sa vzťah štátu a náboženstva aspoň sčasti uvoľnil. Spolu s tým mohli do filmu vstúpiť nové podnety a začať vznikať diela, ktoré sa tematicky i formálne vyjadrovali duchovne a k duchovnu. (...) Aj Obrazy starého sveta sú obrazmi akéhosi natívneho, pred-moderného „budovateľstva“. Na rozdiel od jednotlivca transcendujúceho do spoločenskej totality, však sledujeme jednotlivca vnoreného a spolu-podieľajúceho sa na všetko-prestupujúcom svete „prírody“. Spirituálna transcendencia sa tu teda obracia k Totalite, ktorá sa priamo manifestuje na spievajúcich sochách – telách staručkých hlavných postáv – v akejsi obdobe japonského ideálu sabi. Tento pocit zdôrazňujú, či skôr vytvárajú statické obrazy, fotografie, v ktorých je telo prichytené v nemennosti tejto premeny a tým aj vo večnosti zanikania. Filmový čas i priestor sa tu teda napája na rytmické cykly prírody s ich vlastnými pravidelnými liturgiami, v ktorých, ako ozveny v kostole, zaznievajú Händelove skladby. Celým filmom následne preniká snaha prichytiť tento transcendentný časopriestor pri priamych prejavoch a vnárať do tohto vyvolávacieho roztoku celuloid. Vďaka tomu sú Obrazy starého sveta tiež jedným z tých staručkých tiel – „spievajúcich sôch, ktoré pretrvajú veky“. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (26.08.2021)

"Čo je v živote najcennejšie? Človek. Ten obyčajný človek." Nádherná ukážka tej najčistejšej (ani príliš zidealizovanej, ani príliš skeptickej) ľudskosti, ktorá je divákovi podávaná bez príkras a servítok. Realisticky a predsa akosi zvláštne poeticky. Jednoducho veľmi silná výpoveď o ľuďoch, vypovedaná prostredníctvom vymierajúcej generácie. Ak vás tento film neprinúti zamyslieť sa nad životom, je najvyšší čas, aby ste sa zamysleli nad sebou. (10.11.2008)

Inspirován fotografiemi Martina Martinčeka, které jsou do filmu zakomponovány, natočil Dušan Hanák poetický vhled do života starých lidí v zapadlých slovenských vískách. Nadpozemsky působící vráščité tváře obyčejných a navzdory zažité představě ne vždy moudrých staříků se "dostávají na zem", když je kamera sleduje v moderním městě, či když zaznamenává jejich udivené reakce na "obyčejný" mikrofon. Otázky na "životní moudra" ("Co je v životě nejdůležitější?") zůstávají mnohdy nezodpovězeny. Moudrost a zkušenost se však neprojevují jen chytrými slovy, ale též neplačtivým přístupem k životu a vzpomínkám. Jednolitá atmosféra scén, které zachycují postavy v jejich autentickém prostředí, je mimořádná - chudé chalupy s nejnutnějšími životními proprietami (postel, stůl, příbor) působí pohádkově, archaicky, ale budí i úctu. Ještě za komunistů (1989) byl film spolu s dalšími Hanákovými díly uveden v Berlíně. Film Já milujem, ty miluješ tam získal Stříbrného medvěda za režii. (21.07.2005)

Svou životní přízemnost většinou vysvětluji vlastnictvím nedostatku buněk pro "velké" umění, ale hvězdné hodnocení této famózně natočené nudy mi zůstane patrně navždy utajeno. Pro mne totiž Obrazy starého světa nejsou zase tak staré, neboť mouder bezzubých důchodců bydlících v dřevěných barabiznách jsem si v mládí užil do sytosti. Tohle spojení hudby, fotografií a homevidea na mne prostě nepůsobí a jeho umístění v komunistickém trezoru považuji za omyl, bez nějž by o této "mistrovské lahůdce" dneska nikdo nevěděl. (02.11.2013)