Vlakári

Trpělivě jsem čekal, kdy něco, či někdo přebije onu režijní, hereckou, hudební i imaginární naivitu. Nestalo se tak. Slovenský film má hodně co nabídnout. Tento rutinně kýčovitý snímek, který nedokáže dotáhnout dokonce ani humor, ani drámo, nepatří mezi ty podařené. I když je zde pár zajímavých výjevů. Neměnný životní styl cigánů, či nepojmenovaný kapitalismu, který je zde zastoupen mládeží stylizující se do takové směsice punku a Depeche mode, nebo třeba nápis pepsi vedle pivo - limo. (05.08.2013)

Príjemné prekvapenie po rokoch. Snímok podľa scenára Dušana Dušeka sa vyznačuje zmyslom pre cit, vtip, prvú lásku či sklamanie, je skutočne dobre odpozorovaný. Určite by sa dalo polemizovať nad nerozvinutými motívmi ( matka, otec ) a z tohto pohľadu mohla byť väčšia minutáž, ako náčrt však motívy fungovali aj tak. Potešili exteriéry, drvivá väčšina filmu sa natáčala na Záhorí. (09.01.2020)

Takový milý a sympatický malý film, neprávem trochu zapomenutý. Silnou stránkou filmu je jeho velká autenticita a citlivost v zobrazení intimních scén. Jen vám nesmí vadit, že se tu toho mnoho neděje, je to jen takový výsek ze života vesnického kluka, kde se odehrávají jen běžné věci a žádná velká dramata či události. (04.04.2010)

Dušek s Lihositom rozumejú mladej duši a tak rovesníkom Vojta sa určite film musel koncom 80. rokov páčiť. Predstava lásky s najkrajším dievčaťom v triede, snívanie o nej a zhmotnené predstavy v podobe bozkov a dotykov. Opäť tu máme jablká ako v Sojkách v hlave, čo už na druhý krát považujem za trochu nešťastné opakovanie rovnakého motívu. Scenár je značne voľný, síce je tu všetko, čo môže mladých ľudí trápiť, ako chorá mama, otec alkoholik, mladší brat a problémy v partii, ale tie sú všetky iba ukázané miesto toho, aby prechádzali vývojom k nejakému uzavretiu. Na druhú stranu toto je iba začiatok života, tak prečo niečo uzatvárať. (19.03.2016)

Juraj Lihosit natočil ďalší film z pera Dušana Dušeka. Vlakári nie sú taký bezprostredný ako Sojky v hlave ale aj tak sú príjemným spestrením slovenskej kinematografie, práve na sklonku doby, kedy sa všetky cenzúry vytratili. Šmíd je sympaťák a darí sa mu utiahnúť celý film. Ale čo je najväčším ťahúňom tohto filmu je Barbora Bobuľová. To je jedno nádherné dievča, do ktorého je neuveriteľne ľahké sa zamilovať. Bohužiaľ chybou filmu je pre mňa niekoľko dejových línií navyše a ich neuzatvorenie. Dušekov štýl pre vykreslenie malého dedinského mikrokozmu s pamätnými postavičkami je tu načrtnutý, ale presah, alebo akúsi pamätnosť okrem hlavnej ľúbostnej línie nemajú. Línia matky a otca je značne nedotiahnutá, rovnako ako aj línia spolužiakov. Ale inak je to zábavné, hravé a s bradavkou Barborky. Určitým spôsobom si človek od slovenského filmu nemôže želať viac. (03.06.2013)