自転車吐息
Bicycle Sighs
Obsahy(1)
Hrdinami v poradí druhého celovečerného filmu Šion Sona sú dvaja priatelia, Keita a Shiro, Obaja sa pokúšajú dostať na univerzitu a prežívajú len vďaka roznášaniu novín na bicykloch. Zatiaľ čo Keita (Šion Sono) chce silou-mocou dokončiť film, ktorý spolu začali nakrúcať ešte na strednej škole. Keita sa márne pokúša Shira dotlačiť k štúdiu a nezdieľa jeho nadšenie pre film. Situácia sa ešte skomplikuje, keď sa Keita dozvie, že sa jeho ex-priateľka Kyoko vracia zo štúdií v Tokyu. (Madsbender)
(více)Recenze (4)
Druhý Sonov celovečerný film sa nesie v znamení mladíckej nerozvážnosti, poblúznenia a banality vedúcej k tragickému vyvrcholeniu. Byť film natočený neskôr, povedal by som, že Sono čiastočne kopíruje Ki-dukov rukopis, čo sa prejavuje najmä v neskoršej fáze filmu. Na prvý pohľad pôsobí snímka dojmom, akoby jednoducho Sono zorganizoval partiu priateľov s tým, že sa ide točiť - a možno to tak v skutočnosti aj bolo, ale svoje dohady si nechám pre seba. Dej je pomerne jednoduchý, a opäť sa spolieha na psychologický efekt prameniaci z postáv, ktoré príliš nepoznáme, ale narozdiel od extrémnej verzie v nasledujúcom Sonovom filme Heya vidíme viac dovnútra postáv. Hlavnými protagonistami sú študent Keita a jeho spolužiak a priateľ Shiro. Dozvedáme sa niečo o ich spoločnej minulosti, povahe ich priateľstva a ich cieľoch. V určitom bode dochádza k osudovému zlomu, ktorí ich rozdelí a silne poznačí. Od tohoto momentu dostáva film čoraz silnejší psychologický podtón a zaoberá sa témou krízy identity, ktorú prežíva ústredná dvojica. Tu nastupuje aj určitý fyzický symbolizmus - vlajka s nápisom "Ja" je manifestom stratenej osobnosti a vnucovania sa okoliu, mysliac si, že tak objaví sám seba. Hľadajú zmysel svojho života, striedavo sú na tom lepšie a zasa horšie, a majú stále bližšie k šialenstvu. Keita prepadá depresiám, koná čoraz nezmyselnejšie a dostáva sa do stavu, z ktorého už nie je východiska. Vo chvíli, keď sa uzmieria, dochádza k zlepšeniu, ktoré je však pre Keita len dočasné a pripomína stav, keď sa pacient krátko pred koncom začne cítiť lepšie. V závere je už osudovosť a bremeno filmu pre diváka neúnosné, a objavuje sa nová forma citového vydierania - formálne obrazové vydieranie, kde statický záber bez absentujúcich hercov a emócií vypovie viac, než srdcervúce gestá a výrazy, s akými sa tak často stretávame. V samotnej snímke má dôležitú rolu film ako taký - hlavné postavy kedysi spolu točili mnohé filmy, z ktorých sú niektoré ukázané aj divákovi. Rovnako sa v priebehu deja film jeden krát púšťa, a dokonca sa aj jeden film natáča. Sono akoby poukazoval na možnosti vyjadrovania - expresie - za pomoci kamery ako film vo filme. Scéna s dievčaťom držiacim kameru opäť evokuje Ki-dukov monotematický štýl, konkrétne film Shilje sanghwang, kde sa stretávame s rovnakým motívom. Problém filmu spočíva v tom, že miestami pôsobí ani nie nudne, ako skôr nezaujímavo. Je podaný aj vďaka početným humorným prvkom, odľahčovaniu a zriedkavému nádychu surrealizmu pomerne príjemne (paradoxne vzhľadom na tému), na druhú stranu to miestami nepomáha a scenár občas zakolíše, akoby si nevedel udržať pozorného diváka až do úplného konca. I napriek tomu určite stojí za pozretie (to už dnes píšem druhý krát), ale naneštastie nestačí na vyššie hodnotenie. Poznámka: Sonov raný rukopis naznačuje cestu rozprávania o deštrukcii ľudskej mysle a psychiky, tento príklon sa mi celkom pozdáva. 70% ()
Tímhle kouskem jsem si zkompletizoval devadesátkovou tvorbu Šiona Sona a potvrdilo se mi, že jediným mimořádným počinem, který tento svérázný japonský režisér v dekádě 90. let natočil, zůstane pro mě nadále Heya (1993). Každý ze zbylých čtyř kousků sice měl v sobě i silné klady a hodně zdařilé scény, ale často ještě na mě působí jako tvůrčí hledání či experimentování začínajícího nezávislého režiséra a nejinak jsem to měl i u těchto Cyklistů, kteří zaujmou mj. postavou jednoho ze studentů s touhou natočit si spolu s partou nějaký ten film. Na později často divokého Sona se jedná až o nezvykle obyčejný a „normální“ film, v němž na mě zároveň nejedna scéna odvázané studentské party působila příjemným nezávislým dojmem – mimo těch kolem natáčení filmu jde např. i o scény rozhazování novin po nočních ulicích z kola nebo vláčení zástavy a její pozdější věšení. Některé abstraktní dynamické záběry na silnici dýchaly kouzlem přímo poetickým. Vtipné bylo vidět samotného režiséra v mladém věku přímo jednu z rolí před kamerou ztvárňovat, již tenkrát se svým ikonickým černým kloboukem, a opakovaně se představovat s medvědí maskou na hlavě ( :D ) . K největším problémům relativně sympatického dílka však přičítám obrovskou nepřehlednost v ději, kdy jsem občas tápal mj. v tom, zda sleduji realitu nebo hru pro natáčaný film, a spolu s tím také chaotickou roztříštěnost... i můj často nevyrovnaný dojem během sledování, kdy řádka vyplňujících scén nestačila na vyšší laťku atraktivity těch jiných. Z těchto důvodů příliš výrazný zážitek zde nemám. [55%] ()
Nie je to také ucelené ako starší Sono. Mám taký pocit, že vo svojich mladých tvorivých rokoch sa snažil byť viacej metaforický, viacej nejednoznačný a viacej roztriešetený. Neviem či to je kvôli neschopnosti vytvoriť ucelený príbeh a jeho postupnú dramatizáciu, alebo si jednoducho zvolil tému, kde môže vyjadriť na rôznych postavách pocit neslobody, úzkosti a predurčenosti, ktorá minimálne ústredné duo prinúti vzdať sa reality. Teraz keď to píšem mi samozrejme dáva logiku druhá možnosť, ale čo do komplexnosti je film veľmi chudobný na vzťahy, vývin a atmosféru. Síce sa tu ukazujú typické Sonové prvky( ako je napríklad dlhý záber na dramatické situácie, pohrávanie si so zvukovou stopou atď.), ale čím viac sa na pozerám na tieto ranné diela, tým viac mám pocit, že ten Sono, ktorého tak obdivujem sa naozaj zjavil až Klubom Samovrahov. Bicycle Sighs sú tak nenáročným filmom o realite a fikcií o zdravej mysli a chorej mysli, o pravidlách a slobode, ale je to podané príliš kostrbato, aby ma to dokázalo nadchnúť aj keď je film znova plný zaujímavých nápadov. ()
Příběh dvou přátel, kteří se v dětství živí rozvážkou novin na kole, později studují a jeden z nich natáčí film. Poměrně roztříštěný, metaforický děj. ()