Kaigenrei

Prvé scény sú úžasné. Sústredená kamera v exotickom exteriéri, vrah vydychujúc nervozitu so zavretými očami čakajúci na obeť. Pred činom má navyše jednu polovicu tváre zakrytú tieňom, kým od druhej mu svieti svetlo, čo môžeme s trochou fantázie považovať za vnútorný zápas dobra so zlom pred činom. Vražda samotná je síce ukázaná epicky, ale z diaľky, uhýba krvavej scéne. Režisér pritom točil pinku eiga, tak sa tomu čudujem, avšak rezanie miesta nad zápästím sa už zobrazuje. Po úvodných titulkoch plných znepokojivých zvukov, ktoré ale nepília uši, nastávajú scény s inšpektorom a dymom možno z nejakej cigarety na stole, ale ktorý sa nedá bližšie identifikovať. Po odchode sestry od polície je v exteriéri znova výborná hra svetla a tieňa (aj s napínavou hudbou s predzvesťou problémov) a v interiéri pri modlení sa rovnako. Zábery z tohto filmu by sa mali maľovať. Rešpektovaný pán, ku ktorému sa prídu všetci poradiť a zhodnotiť situáciu, tiež nemá úplne šajnu a vec ho rozrušila rovnako, ako prázdne papiere. Čítanie asi posmrtnej haiku takisto dotvára atmosféru. Nevýhodou je, že divák sa musí rýchlo orientovať v postavách, ktoré rešpektujú režim a ktoré túžia po revolúcii, čo nie je vôbec ľahké a takisto v anglických titulkoch, ktoré som zažil asi ako presný preklad japonských slov, kedy občas nedávajú veľký zmysel robia film záhadnejším nad svoju tému. Hlavný hrdina robí jemné činy, pri ktorých ho sledujeme, kam to povedie, niekedy sa zahľadí ako slepec do diaľky a dokáže tak dvakrát vyhodiť nazbierané mince žobráka z misky. Rentarō Mikuni tu herecky kraľuje a udržiava divákovu pozornosť. Kvôli revolúcii, s ktorou sa divák nemá ako stotožniť a chaotickému zaplneniu príbehu postavami, ktorým nejde fandiť či ich obdivovať (možno sú to stále tie titulky), divák nemá šancu sa nechať príbehom strhnúť dlhšie ako prvých pár minút, ktorých scéna vraždy sa vo filme už neprekonala. Čudujem sa, že túto ľavicovú tému si nevzal pod ruky Koji Wakamatsu. Vďaka neskoršej sexuálnej scéne pred prvou hodinou sa film dá označiť aj ako pinku, je však slabšia ako v iných filmoch. Režisér je známy aj pre pinku filmy, v tejto téme to však nehralo asi podstatnú úlohu. Nudie cutie scéna nasleduje krátko po sexuálnej a tiež nemá iný ako exploatačný význam. Hudba v poslednej desaťminútovke pripomína neskorší Deodatov Cannibal Holocaust. Čím viac minút prejde, tým menej film baví, ale trochu ukazuje aj šialenosť ideologických vodcov. Napriek obsahovej nespokojnosti cením vizuál, vďaka ktorému sa ku režisérovi mám chuť znova vrátiť. (25.06.2021)