Minagoroši no reika

Štúdio Schochiku. Prvý záber je na ticho vzdychajúcu ženu s pootvorenými ústami, ktorej oči nevidíme. Atmosféru dotvára jej ústup pred kamerou a vydesené oči a rýchle údery od muža. Násilník neváha a postupuje podľa svojho zvráteného scenára. Mučí ju vo vani a na prekvapenie ju nechá napísať mená na papier. Hra svetla a tieňa si aj v tomto čiernobielom filme berie časť zaslúženej pozornosti. Nie som fanúšikom prekrývaných záberov, tak aj tu som bol sklamaný, keď sa dvakrát na pár sekúnd objavili. Zo zvukovej stránky sa výnimočne ozývajú údery do tela. Po prvých piatich minútach filmu, ktoré sa týkajú páchateľovho vyčíňania, prichádzajú na scénu detektívi z oddelenia vrážd vo vhodne nasnímaných a nastrihaných obrazoch ladiacich s úvodnými titulkami. Policajtov Japonska tej doby som ešte nevidel v práci na stole ležať a neformálne o vraždách diskutovať, ale potešil som sa tomuto zjavu. Ale zase, hemoroidy sú hemoroidy. Ich charaktery sa do filmu pretavujú len v nutnosti pri riešení prípadu, inak si príbeh vystačí s inými charaktermi násilníkov, ktoré chtiac či nechtiac, niektorými scénami pripomínajú Dostojevského. Aj bezvýznamné postavy majú v ústach výborné dialógy, a tak sa dozvieme aj pointu, kedy sa zamieša do bežnej reči zloženej z trocha humoru a nejakého toho poučenia. Pri smútení nad prázdnou rakvou sa dozvieme, že spoločná fotka nad rakvou je bad omen, že duch zosnulej by sa urazil, keby pri rakve neboli žiadni jej priatelia. Dočkáme sa aj určitého klišé a toho, že páchateľ príde do reštaurácie až po záverečnej, zmoknutý od dažďa vonku a mlčí. Nie je to však negatívne klišé, ale také, ktoré spoľahlivo dotvára atmosféru, ako je tomu aj tu. Dej sa odohráva v skoro dvestotisícovom meste Kamakura pri mori, kde máme tú česť obdivovať mesto výhľadom ako na dlani, ktorý klame telom, vidíme aj niečo málo exteriérov rodinných domov, interiérov bytov, policajnej stanice či reštaurácie. Spomína sa aj tokijské Shinjuku. Z hereckých výkonov najviac poteší Makoto Satō v úlohe páchateľa, ktorý zvláda vyjadriť manipulatívnosť, násilie aj nezvládanie svojich emócií. Neskôr, po prezradení desivého tajomstva, si divák užíva viac výkon hlavnej ženskej hrdinky v úlohe čašníčky, Chieko Baishô. Kamera v priebehu filmu namieri svoju pozornosť prostredníctvom blízkych záberov na časti tiel postáv (2 obete, tichý vzdych, nádych a výdych v zábere na hruď), kde nie je vidno celé telo, ani oči, napriek tomu majú tieto zábery vypovedajúcu schopnosť rozprávania pocitov týchto charakterov. Užijeme si aj záber z pár metrov, kedy okrem postavy vidíme aj odrazy iných v sklenom stole. Inokedy zase kamera ponúka nesúmerný obraz troch ľudí v zapĺňajúcich spolu na jednej ploche menšiu časť priestoru, aká je bez ľudí. Druhá násilná pinku scéna nie je až taká násilná a v najlepšom režisér necháva diváka v napätí a začne zobrazovať všetky detaily miestnosti. Réžia sa hrá s divákom, zamlčiava mu niektoré skutočnosti, neponúka všetky scény, ktoré sa v danom momente odohrávajú pred kamerou a štylizuje násilie napríklad hudbou či zobrazovaním častí tiel. Tá istá hudba sa vinie od násilia až po strihnutú ďalšiu scénu s inou osobou, tentokrát v dramaticko-romantickej nálade. Ku koncu prvej polhodiny sa dočkáme aj existencializmu, porovnanie dvoch názorov na ideálny život, krátky a plný a druhým je dlhý, akokoľvek by bol prázdny, lebo máme len jeden. Spoiler. Tento dlhý život preferuje práve páchateľ. Jeho motív je záhadou a tak nám ostáva súdiť a hádať, či činy, ktorými tresce vinníčky, sú horšie ako tie jeho. Násilnými scénami sa šetrí vzhľadom na počet obetí. Tvorcovia možno nechceli zbytočne opakovať rovnaké scény, ale keď u o násilie šlo, bolo nasnímané výborne. Film je obsahovo aj formálne zaujímavý so záhadnosťou, správnou dramatickosťou a podmanivým brutálnym násilím. Ku koncu sa dočkáme flashbackov, ktoré svojím nasvietením dávajú do pozoru epileptikov a kmitajúce svetlo veru ruší. Pôsobivé to síce je, ale túto drobnú chybu krásy neviem filmu odpustiť. V príbehu vyšlo aj mnoho Chekhov’s guns, ktoré lákajú k opätovnému pozretiu. Veľmi zručne natočený film, kde mi nakoniec chýbalo ešte viac drámy. (21.06.2021) (méně) (více)