Zeder

Hoci sa to nezdá, Zeder je film o nemŕtvych. S talianskymi zombíčinami L. Fulciho Zombie 2 (1979), D. Lenziho Incubo sulla citte contaminata (1980) a A. Bianchiho Notti del terore (1980), ktoré vznikli v podobnom čase, však nemá veľa spoločného. Je to hororovo ladený triler s prvkami detektívky (pátranie na vlastnú päsť), zaobíde sa bez komplikovaného make-upu aj gore. Zeder kladie dôraz na atmosférický príbeh s úvahami o posmrtnej existencii. Myšlienku, že zloženie pôdy má vplyv na mŕtve telá a dokáže ich priviesť znovu k životu, mnohí poznajú zo známejšieho filmu Pet Sematary (1989). Knihu, ktorá sa stala jeho predlohou vydal Stephen King v rovnakom roku ako vyšiel Avatiho Zeder (1983). Náhoda alebo súvislosť?? Nepodarilo sa mi zistiť. Pupi Avati rád spája technológiu s mágiou. Verí, že rôzne technické vymoženosti (elektrické písacie stroje, počítače...) majú určitú inteligenciu a schopnosť skrývať tajomstvá, v neočakávanej chvíli ich odhaliť. V prológu filmu, ktorý sa odohráva v roku 1956 vo francúzskom mestečku Chartres sa stane toho toľko, že to stačí na samostatný film. Potom sa príbeh vyvíja pozvoľna, je mysteriózny, pútavý, ale dosť mu aj pomáha Ortolaniho hudba. (05.08.2012)

Jeden z mála zombie filmov, ktoré mi naháňajú zimomriavky, asi preto, že sa zaobíde bez akéhokoľvek "grafického" fyzického násilia. Inými slovami, Zeder má veľmi chytrý scenár. Tak intenzívny "nemŕtvy" hororový zážitok a iba 70 percent? Nehovorím, že sa tu trasiete hrôzou nonstop, chcem povedať, že sa tu dá prísť k jednému z najväčších hororových zážitkov, záleží od typu subjektívneho vnímania. To, prečo sú katolícki Taliani posadnutí mŕtvolami je mi jasné, menej už to, prečo boli práve starší talianski hororoví režiséri posadnutí architektúrou a vizuánym umením - secesná vila a art brut u Argenta, Vermeerov obraz u Fulciho, freska u Avatiho. Tentoraz je tu opustená megalomanská betónová modernistická budova, ktorá efektívne nabúrava vžité predstavy o tom, aký setting by mal mať horor. Filmu dodáva neodolateľný morbídny šarm aj hudba (Riz Ortolani), ktorá je taká zvláštna a podmanivá, ako to často býva u Argenta. Piata hviezdička je za Gabriela Laviu, nielen za herecký výkon, ale i za púhu existenciu na obrazovke. PS: Debilný britský (americký) plagát nemá s filmom nič spoločné, neviem, prečo bossovia z CSFD neuprednostnili originál. PS 2: Ak si chcete film užiť, samozrejme na trailer ani nepomyslite, tí úžasní Taliani nikdy nepochopia, čo je to spoiler. (01.10.2017)

Avati horory uměl, jen mám podobný problém jako u jeho předchozího Domu s vysmátými okny. Prostřední část je možná až zbytečně zdlouhavá, a vyloženě hororovým momentům dává vzpomenout asi jen ve dvou případech. Co však snímek tlačí do nadprůměru, tak je úvod, v němž se toho stane opravdu fůra (lekačka + vražda, vykopání mrtvoly + brutální atak) a závěr, který po delší odmlce opět šlape na plyn a vykouzlí nejen povedené mordy, ale i intenzivnější atmošku. Příběh o hledání K-zóny je tentokrát docela nápaditý (na Itálii, samozřejmě), řízné smyčce dělají 70 procent hudby, a ani herci nejsou jen hadroví panáci, tudíž další důvody, proč Zeder doporučit. (19.12.2015)

Človek by očakával od italo trashu na téma zombie krásne prevedené gore a zástupy nemŕtvych, v hnilobu napodobujúcich maskách. Ale čo čert nechcel, Pupi Avati nepatril medzi hlavný prúd talianských mäsiarov a tak si tento hororový subžáner natočil k obrazu svojmu. Dopadlo to nad očakávania. Pre mňa totálne neznámy, stratený kúsok obdarený majstrovským narábaním z atmosférou a napätím. (12.09.2017)

Vynikajúci, aj keď veľmi zvláštny film. Nie je tu klasická zombie akcia, všetko je to hlavne o atmosfére. Znepokojivej, pomalej. Ten kontrast medzi starou opustenom budovou, kde bol kedysi letný tábor, veselými maľbami stále na stenách, a desivymi vecami, ktoré sa tam dejú... Nebolo mi všetko úplne jasné na začiatku, ani na konci, ale tá zvláštna atmosféra si to uzurpovala, a zaklincoval to výborný koniec. (24.02.2023)