Zámotek

Kupodivu je to právě přímočará symboličnost, která film zplošťuje. Začátek byl perfektní svou jednoduchostí, ale postupem času se recepce filmu změní a divák už není nezainteresovaným pozorovatelem, ale pouze konzumentem (tzn. příjemcem, který nevyvíjí žádnou aktivitu) do kterého je horem spodem cpaná ta nejjednodušší myšlenka o všudypřítomné nostalgii a stesku po blízkých, kteří jsou již na onom světě... Po stránce kompoziční a kamerové je to však výborné. (08.03.2009)

Ponurá až mysteriózna atmosféra zachytená do 18 minút, mi pripomenula statické zábery Maďarského režiséra menom Béla Tarr. Od Ceylana som zatiaľ videl iba jeden film (Vtedy v Anatólii) a ten bol rozhodne geniálny, Avšak tento sled scénok ktorý sleduje asi pravdepodobne (isté to nie je) starší pár, mi už tak dokonalý neprišiel. Dej zachytáva ich životy ktoré sa chýlia ku koncu. Nostalgiou a nepríjemnou melanchóliou obrazu nám autor sprostredkúva ich beznádejnosť. Nič viac. Na Art je to málo psychedelické a na normálny kraťas príliš bez deja. (22.08.2018)

Nuri Bilge Ceylan si pre svoj seriózny nemý čiernobiely krátkometrážny debut zvolil umeleckú formu s obrazovou symbolikou, do ktorej zručný režisér môže vtesnať množstvo tém naraz. U Koza je to život, smrť, láska, staroba, spomienky a pominuteľnosť. V úvode, kde sa Ceylan práve najviac pohráva so symbolikou, je film viac menej sledom fotografií, obrazov a scén bez jednoznačného previazania. Následne film rozvíja súčasný dej (nie príbeh), ktorý postupuje viac menej chronologicky s priamejšou nadväznosťou. Ceylanovi sa darí vylúdiť pred kvalitnou kamerou emócie, ale ja mám pocit, že to bol jediný zámer - ohúriť kamerou a zlákať brnkaním na smutne nostalgickú strunu s peknou atmosférou. Ale nič viac v tom nie je, kvôli čomu sa nazdávam, že mi vlastne film nič nedal. Len pár nesúvislých, pekných obrázkov, na ktoré čo nevidieť zabudnem rovnako, ako ústredný manželský pár. 70% Video tu. (03.06.2014)

Ceylan v prvej polovici definuje život skrze detaily. Tie ako sám ukazuje sú krásne ale pominuteľné. V jeho svete je krása a nevinnosť neustále konfrontovaná s deštrukciou a odcudzením. Taký je aj osud dvojice starých zaľúbencov. To čo sa deje v nich odzrkadľuje prostredie. Ona je z mesta. On z vidieka. Ona je obklopená hodnotami, aký určujú chod spoločnosti. On o ne nejaví záujem. Každá ďalšia generácia ale spôsobuje stratu tých jeho hodnôt a vnáša mu do srdca smútok. Takmer Glassovská hudba nastoluje atmosféru a vťahuje do nedeja, tak bohatého na významy. Obraz je dominantný, ale režisér nezabúda na pocity a tých je tu toľko, že by bolo treba zhliadnuť to minimálne ešte tri krát. Film, ktorý by som nazval - Koniec muža čo sadil stromy. (12.10.2014)

Naprosto neuvěřitelný filmový pocit z pohledu černobíle kamery... Tarkovský ožil! Ceylan se tak stává jeho synem filmového jazyka poezie obrazu. Jeho zrcadlo duše do nitra vzpomínek a času života ze dne na den končící smrti... Konec filmu. Fotografie i kamera, světlo i vítr a déšť, nezapomeň na oheň a prach... Přírodní živly a hledání podstaty bytí... Ano, tak se má točit filmová báseň! (03.06.2023)