Prozacový národ

Jak přežít depresi a nespáchat sebevraždu. O tom vypráví ještě náctiletá novopečená studentka Harvardu a nadějná spisovatelka Lizzie. Jak moc na dospívajícího působí rodinné trable, psychicky nestabilní matka upínající se na dceru, která trpí až chorobnou závislostí na psaní, svém příteli a své kamarádce ze školy. A že by vše vyléčila terapie? Rozhodně stojí za vidění. (14.09.2012)

Prázdný film, který nemá vesměs co říct a ve srovnání s ostatními filmy s podobnou tématikou značně pokulhává. V Prozacovém národu stále jen někdo křičí, brečí, omlouvá se nebo fetuje a tohle se s většími či menšími obměnami opakuje neustále dokola. Ano chápu příběh je podle skutečné události, ale nemyslím si, že tento film má nějakou šanci se více prosadit v konkurenci podobných filmů, které jsou emočně a příběhově o několik světelných let napřed. (13.04.2013)

Jedného rána sa prebudíš a bojíš sa, že budeš žiť... alebo Vitajte v Spojených štátoch depresívnych! Jeden z tých filmov na zamyslenie o tom aký obrovský dosah na ľudské správanie a každodenný život majú antidepresíva. Nech si vraví kto chce čo chce, v konečnom dôsledku sú to tak či tak drogy. Ale teraz k príbehu, ktorý bol zameraný najmä na Lizzie - ambicióznu a šikovnú novinárku, ktorá sa topí pomaly ale isto v depresiách. Spočiatku ma ten príbeh úplne pohltil, no potom sa dej zasekol v rovnakej fáze a razom ustál, skôr sa to sústredilo na vývoj charakteru a správania hlavných postáv. Škoda, že dej nebol o čosi výraznejší a miestami sa vyvíjal dosť nepochopiteľne. Najlepšie z celého filmu však boli Lizziene vnútorné monológy, ktoré akoby sprevádzali jej životné situácie. (06.10.2013)

Film, který jde úplně mimo mne. Po přečtení několika komentářů jsem se na film těšil, ale strašně mě zklamal. Kromě hereckého výkonu Christiny Ricci (i když je naprosto nesnesitelná), nevidím na filmu žádný klad. Jen další příběh o rozmazlené holčičce, který musí za každou cenu své rodině působit potíže. (15.05.2010)

No ja budem teraz nechutne moralizovať. Síce sa film odohráva v 80’s a nie v súčasnosti, ale to je v podstate jedno. Máme tu ďalší Fight Club o vnútornom boji generácie, ktorá už nezažíva vojny, nemá svojich kajúcnikov, vlastnú emigráciu, či mučeníkov (áno, Karel Kryl asi tancuje v hrobe jigu). Sme preinformovaní až začíname pochybovať o existencii pravdy. Žijeme zahrabaní v nekonečných možnostiach a z tej klaustrofóbie sa nám chce kričať. Chýba nám ku šťastiu už len e-shop s drogami, simulácia súlože, či predávanie snov. Sme posledný krôčik od výdobytkov, s ktorými prestane dávať zmysel snažiť sa niečo dosiahnuť. Narodili sme sa do príliš rozvrátených rodín a tak nevieme, či obviniť rodičov zo sebectva a nezodpovednosti, alebo sa nechať obviňovať nimi z nedostatku vďaky. Nedokážeme byť skutočne šťastní! V lepšom prípade hľadáme útočisko v hudbe alebo písaní, v tom horšom v alkohole, drogách a iných domnelých náplastiach. V Amerike na to majú doktorov, ktorí vám predpíšu ďalšie oblbováky na upokojenie tej bolesti za cenu straty kontroly nad realitou. Stávajú sa z ľudí zombíci, ale je to vraj počas depresie menšie zlo. Fuj, to je nechutná fráza, ktorá nabáda premostiť ešte aj k politike, ale toho už sa zdržím. Welcome to The United States of depression! (03.04.2014)