Zmrzni, umři, vstaň z mrtvých!

Autobiografický príbeh, ktorého udalosti sa odohrávajú tesne po vojne. Dej sa odohráva v meste Suchan (Сучан) na ďalekom východe v malom špinavom banskom meste, kde je aj zajatecký tábor japonských vojakov. Išlo o zajatcov zo Sovietsko-japonskej vojny (9.5.1945 až 1.9.1945, išlo o oslobodzovanie Mandžuska a Sachalinu s priľahlými ostrovmi). Tu do zajatia padol jeden generál, 525 dôstojníkov a 11 700 vojakov, ktorí boli rozdelení do rôznych pracovných táborov. Určená kvóta týchto zajatcov pracovala aj v troch baniach v oblasti Suchanu (neskôr Gamarnik a dnes Partizansk), išlo o nekonečnú zónu gulagov. Hlavnými postavami sú Valerka a Galja a prebieha príbeh o priateľstve, prvej láske a sklamaní vo svete plného zloby, ktorý končí tragicky. Valerkove detstvo, je detstvom Sovietskeho režiséra a scenáristu Vitalija Evgenieviča Kanevského, ten sa dostal z tejto ponurej dediny na základnú vojenskú službu, kde sa mu dostali noviny a v nich bol vypísaný konkurz. Na ten on zareagoval a tak sa mu podarilo v roku 1960 dostať na Všeruský štátny inštitút kinematografický S.A, Gerasimova (VGIK). V poslednom ročníku bol odsúdený za znásilnenie spolužiačky na 8 rokov väzenia. V roku 1977 dokončil inštitút, jeho prvým filmom bol "Tajomstvo pre celý svet". Film " Stoj, Zomri, Oži!" bol ukončený v roku 1989 a sovietsky divák ho vôbec neprijal, ale pre jeho neadekvátnu kritiku všetkého ruského ho kladne prijala západná Európa. Gorbačova perestrojka skončila, situácia v Sovietskom zväze sa mu vymkla z rúk a tak západ kladne vítal všetko, čo bolo na nich útokom. Keď tento film získal ocenenie Zlatú kameru, režisér a scenárista Kanevski vycestoval do Francúzska a už sa späť nevrátil. Film nakoniec neprijala ani západná kinematografia. Neprijala ani druhý diel tohto filmu "Nezávislý život" (Самостоятельная жизнь), 1992, ktorý sa točil už vo Francúzsku a aj keď je to film opäť o Suchane a Stalinových gulagoch do dnešného dňa nebol v Sovietskom Rusku premietaný. Prvý diel opakovane premietli v Sovietskom Rusku v roku 2004 a pre absolútny nezáujem ho z kín stiahli. Ale ešte k filmu, je to film povojnovej krajine v ktorej ale vojna neprebiehala. Všade dookola je množstvo udalosti, ktoré divák nechápe prečo sú tam ale autor na ne odpoveď nedáva. Ide o svet obývaní mrzákmi, zlodejmi, vrahmi, neustále všetko pod vplyvom alkoholu, prostitúcia. No aká bude nasledujúca generácia, ktorá vyrastie v tomto ľahostajnom prostredí od rodičov ale aj škôl? Neverím, že v meste Partizansk je skutočne taká generácia. A ešte niečo k názvu filmu Stoj, Zomri, Oži!, je v tejto oblasti názov pre detskú hru. (02.05.2020)

Ach Tí Rusi. Ak len polovica tohto tu čo tu bolo od prezentované bola skutočnosť, je veľa. Hrôza pomyslieť, že nám vládli a diktovali celých 40 rokov. Je pravda, že tento bezzubý príbeh mimo stupídnosti toho veľa neponúkol, ale o atraktivitu v ňom nebolo núdze. Hlavne to prasa v posteli, asi koľko krát sa ím tam vykalilo, kým svitla ranná zora. Na týchto by sa nechytal ani Luník 9. (01.05.2020)

ocenenia : MFF Cannes 1990 - Zlatá Kamera (najlepší filmový debut), uvedené v sekcii "Un certain regard" (18.03.2013)

(SSSR) Je veliká škoda, že zatímco filmy jako IVANOVO DĚTSTVÍ a JDI A DÍVEJ SE, které nahlíží na válečnou zkušenost optikou dítěte, jsou obecně známy a uznávány, NEHÝBEJ SE, ZEMŘI, OŽIVNI (název dětské ruské hry), které nahlíží na POválečnou zkušenost optikou dvou dětí, zůstává pro mnohé "v utajení" a i přes převažující pochvalné ohlasy má kritika za to, že ceny na různých festivalech byly uděleny spíše kvůli historickým okolnostem. Nezpochybňuji, že dobové podmínky měly vliv na výslednou podobu díla, jež mělo být původně krátkometrážním počinem, který se za málo peněz a (ne)oficiálně vyvinul do podoby celovečerního, ovšem v závěru na nátlaky značně sestříhaného filmu. Jen mám za to, že takové smýšlení není na místě, když hlavní herecké výkony neprofesionálů Dinary Drukarové a Pavela Nazarova jsou uvěřitelné a estetické stránka, v níž se mísí naturalismus - daný černobílou kamerou - s lyrismem, je působivá sama o sobě. Mohlo by se sice vytýkat, že zobrazování mizérie, která eskaluje až do závěrečného obrazu šílenství, diváka spíše otupí, ale údajně z velké části autobiografický debut Vitalie Kanevského (sloužil osm let v pracovním táboře) by neměl zapadnout vedle kanonizovaných válečných snímků Andreje Tarkovského či Elema Klimova. (25.01.2011)