Reklama

Reklama

Lidská pyramida

(festivalový název)
  • Francie La Pyramide humaine (více)
Drama / Experimentální
Francie, 1961, 88 min

Obsahy(1)

"Zamilovaný do lásky, jsem oslněn světlem. Ponechám si ho tolik, abych se mohl dívat v noci, každou noc“, píše se v jedné básni v Lidské pyramidě. V tomto filmu, který je katalyzátorem lásky k bližnímu, hrají studenti abidžanského gymnázia sami sebe. Příchod nové spolužačky režisérovi umožňuje ukázat, že přátelství a láska dokážou překlenout všechny odlišnosti. (LFŠ 2006) (oficiální text distributora)

(více)

Recenze (2)

Radko 

všechny recenze uživatele

Výstavba filmov Jeana Roucha obdobia cinéma vérité nesie isté spoločné znaky – sú nimi v úvodné objasnenie práce na filme, čas strávený pri jeho výrobe, popis aktérov a čo mu v priebehu natáčania išlo. Potom nasleduje samotný dej, zložený často z odpovedí na otázky a z väčšej, či menšej improvizácie deja, ktorí si často určujú sami aktéri a nakoniec prichádza k zhodnoteniu natočeného účinkujúcimi. V tomto filme improvizácia vyhráva, nejde tu však len o opis života mládeže a jej debaty o nejakej otázke, či spoločenskej téme. Dej aj jeho fabuláciu (i keď improvizovanú a vymyslenú v priebehu natáčania: v tomto zmysle nejde o dokument ale skôr o hraný film) autor necháva na hercoch – sú nimi študenti strednej školy v Abidjane. Belosi aj černosi, doteraz obmedzujúci svoje kontakty len na školu sa na základe režisérom nahodeného háčka stretávajú a debatujú o rozdieloch ľudí s rozličnou farbou pleti. Totálna improvizácia sa po zhruba dvoch tretinách času stáva neudržateľnou a tak sám režisér zasiahne do deja – ako hovorí scénou, ktorá ak je natočená stáva sa pravdou, scénou pre ktorú chce ľudí, ktorí sa veľmi ponorili do deja vrátiť späť do reality a tak ich oslobodiť a pre ktorú bol film v niektorých krajinách (napr. vo Veľkej Británii) niekoľko rokov zakázaný. Zaujímavý experiment, miestami sa rozpadáva, stráca výpovednú hodnotu, tak pekne udržanú napr. vo filme Ja, černoch. ()

Anderton 

všechny recenze uživatele

Hraný film, nakrútený dokumentárnou formou. I keď Rouchova forma je natoľko svojská, že ťažko tu škatuľkovať. Divák často netuší, čo je improvizácia a čo je naučené zo scenára, ale hlavné dejové zvraty, tie sú jasne čitateľné ako dramaturgia filmu hraného. Jedna pekná Francúzska narobí zmätok v hlavách všetkých spolužiakov, z nich si každý robí nádej. Gro filmu sú skôr otázky spolunažívania dvoch rás nie že v jednej krajine, ale na úrovni jednej triedy, čiže oveľa konkrétnejšej spoločenskej jednotky. Tým sa dostáva Rouch k jadru veci a občas vám môže byť zo stereotypných názorov postáv trochu ťažko na srdci. Ale to možno aj tým, že väčšina ľudí rozmýšľa aj dnes podobným spôsobom. Rouch si vybral stredoškolákov a asi aj vedome preto, že mladí ľudia sú ešte flexibilní a dokážu na vlastných skúsenostiach prehodnocovať stereotypy, servírované spoločnosťou a rodinou. ()

Reklama

Galerie (5)

Reklama

Reklama