Muzika

Takhle bych si představoval slovenský film jak má být. Moc se mi to líbilo. Příběh mladíka-třtiny ve větru se klátící- který se živí hraním na saxofon po zábavách s partou pochybných existencí. Sám neví vůbec o životě nic a jen se tak plácá. To přináší spoustu zajímavých situací, takže film je spíš taková obrazová koláž. Ve filmu upoutá Dorota Nvotová jako "švihlá" holka, co spí s každým. Film o ničem a zároveň o všem. 80% (26.06.2013)

,,...MUZIKA JE MUZIKA, CHÁPEŠ?" __ V prvom rade musím povedať, že som sa na tento film naozaj tešil, ani nie kvôli (inak už dosť ošúchanému) námetu, práve pre to, čím sa stal. A i keď som presne nevedel čo očakávať, dá sa povedať, že nesklamal. Neviem nakoľko miestne je jeho prirovnávanie k Pelíškam, skôr by som sa hlavne pre dejové rozpätie priklonil k Pupendu, avšak obe predchádzajúce snímky sú na tom predsa len o niečo lepšie a nebude to len muzikou. Zo začiatku má film slušný rozbeh, postupne však naškodu stráca na ľahkosti a atmosfére a osobne by som si vedel predstaviť aj trocha iný záver. Posledných 20 minút ma už natoľko neoslovovalo, celok ako taký má však veľmi sympatický charakter a nebyť naozaj silnejúcich vyššie uvedených výhrad dal by som plné hodnotenie. Z hercov ma zaujali predovšetkým pohodový Marián Geišberg a pôvabná Pauhofová. Scenár je takisto veľmi dobrý, zastúpenie vulgarizmov nejde na úkor kvality a film disponuje celou radou prvotriednych hlášok. Nedá mi nespomenúť drobné výhrady k výprave. Muzika sa nakrúcala v Karlovej Vsi, v miestach, ktoré dobre poznám nakoľko tu bývam, dokonca okolo Vodárne prechádzam prakticky každý deň. Menším problémom tu sú, že napr. v interiérových scenách je na paneláku oproti bežne vidieť plastové okná či satelity, nehovoriac o úplne nových budovách, ktoré v časoch Muziky nestáli a ich výstavba sa začala len niekoľko rokov dozadu, čiže aj po novom miléniu. Zahrám sa ešte na Houndiniho. Máloktvo vie, že Muzika bola nominovaná na 14 národných cien Slnko v sieti a vyhrala ho v 9 kategóriach: Najlepší film, réžia, herec v hl. úlohe (Ľ. Kostelný), herečka von vedľ. úlohe (Jana Oľhová), scenár, hudba, výtvarný počin, strih a zvuk. (02.05.2009)

Viacerí tento film považujú za nádej pre slovenský film. Je to však iba malé svetielko na konci tunela. Bude treba ešte veľa svetielok a jasnejších, aby sa dalo vravieť o slovenskom filme bez sklamaného úškrnku. Prečítal som si zopár komentárov a šokovalo ma, že presne to, čo som sa chystal napísať už napísal kolega rudess. Nechcem to opakovať inými slovami a tak iba dodávam, že ma veľmi príjemne prekvapil Ľuboš Kostelný. (18.01.2011)

Kde sa stala chyba. Nvota premietol na plátno Pištankovské postavy, figúrky bežného života, najmä vyjazdenú vodárenskú kurvu Anču, saxofonistu Martina Juneca (neskôr Džjúneka) a ostatok osadenstva z novely MUZIKA. Film ako taký je vcelku podarený a nedalo by sa mu nič extra zazlievať, ak divák nie je silno zasiahnutý čítaním Pištankových próz. Tu sa stala chyba. Jazyk Pišťanka je výrazne odlišný od jazyku Nvotovho. Prvý udiera do očí surovosťou vykresľovania situácií a cynizmom, špecificky vyvinutým zmyslom pre sarkazmus, druhý sa topí v jemnosti a romantike, rád sa citovo zafarbuje (čo je jasne vidno už na farbách presakujúcich na plátne). Niečo také v konečno dôsledku reže zmysly, rezonuje, o túto disonanciu je ťažko maž záujem. Filmová MUZIKA je obalená v lacnej bavlnke, adaptácia, z ktorej skoro úplne vyšumela sila predlohy, jej genius loci sa stratil úplne, čo je na druhú stranu potešujúce, horšie som sa ako vidák cítil pri adaptácii RIVERS OF BABYLON. V hereckom obsadení sa točí bublina známych mien, za najhoršie obsadenú považujem Táňu Pauhofovú v roli Junecovej manželky - však tá postava úplne stratila svoj knižný "pizda-charakter", spravil z nej pomerne sympatickú postavičku- tento fragment spomínam hlavne preto, lebo vystihuje osud celého diela - zobrať, zafarbiť/prefarbiť -skaziť, okresať. Stále vravím o stratách - MUZIKA stratila čo mohla - to je výsledok Nvotovho autorstva. (16.06.2013)

Muzika je mainstream. Nech sa na mňa nikto nehnevá. Problémy komunizmu iba načrtáva a to skôr polopatickým, lacným spôsobom. Jej vzorom sú typické české "tragikomedie ze života". Nestačí a asi ani nechce ani na hřejivého Hřebejka a jeho filmy z čias normalizácie. Napriek tomu je cítiť, že film je slovenský, je trochu melancholický a herci sa nevyžívajú v potenciálnych kultových hláškach. (19.06.2012)