Klima

Pro mě asi nejlepší Ceylanův film. Nebrání se jednoduchým symbolikám, s postavami se těžko identifikuje, protože se před divákem uzavírají a nedají za svou maskou nahlédnout (a to ať už se postava skrývá za pláč, kamennou tvář či smích). Jde o těžko proniknutelný film, který nemá zbytečných manýristicky výtvarných záběrů, kterými by diváka prvoplánovitě upoutával a naopak oplývá dlouhými, statickými záběry, výbornou vnitrozáběrovou montáží a značně rozpolceným příběhem. A také nechává diváka neustále aktivního... (11.03.2009)

Nuri Bilge Ceylan je relativne znamy turecky fotograf a filmar. Iklimler ma daleko k dokonalosti, ale je prijemne vidiet, ze aj v indie podmienkach sa da pracovat s kamerou viac s rozmyslom ako je tomu v sucasnej americkej a zapadnej tvorbe vobec. omar pahmuk vyhral nobelovu cenu, papez navstivil istanbul, zda sa, turecko nam ma co povedat. (04.03.2007)

Štýl akým Ceylan podáva svoje filmy je v pre neho typickej "lineárnej komplexnosti", ktorá umožňuje divákovi nielen chápať zmysel každého jemného pohybu či zmeny výrazu tváre ale zároveň v tomto myšlienkovom súlade prežívať vizuálne orgie. Pohyby kamery, voľba uhlov, dlhé zábery atď. to všetko sa striktne podriaďuje logike príbehu a nie pokušeniu plávať s prúdom umeleckej sebarealizácie autora. Táto formálna čistota nám podobne ako v predchádzajúcom vynikajúcom Distant približuje príbeh (anti?)hrdinu sužovaného svojou neschopnosťou plnohodnotnej socializácie v rámci spoločnosti, ktorá ho obklopuje, no zároveň bolestne pociťuje i svoje zlyhania vo vzťahoch so ženami, ktoré sa mu pred očami rozkladajú v tieni spoločenskej i sexuálnej impotentnosti. Tento vzor správania napriek svojej schopnosti analytického uvažovania a rozhľadenosti(v tomto prípade profesor na univerzite) nie je schopný zvrátiť a ponára sa čím ďalej viac do komunikačného vákua, ktoré vzniká medzi myšlienkou a slovom. Tu akoby uväznený spolu s nie veľmi odlišne sa chovajúcimi známymi sa utápa vo svojej samote. Tento problém sa radí k jedným z najzákladnejších v živote človeka. Jednoducho mozog má schopnosť spracovávať niekoľkonásobne väčšie množstvo informácii, myšlienok ako sme schopný vysloviť. Práve v tomto procese výberu je priestor pre zbabelosť či skôr opatrnosť, v našej kultúre zvrátenej korektnosti tak pod povrchom prekvitajúce. Ceylan sa neskrýva za masku originálnosti a priamo divákovi podáva to čo sa vynorilo spolu s ideou autorstva, ktorá tak zrevolucionalizovala prístup k filmom. A to fakt, že režisér v skutočnosti počas svojho života natáča iba jeden film, ktorý sa v rôznych variáciách opakuje celou jeho tvorbou. Očividne považuje, určite i z osobnej skúsenosti(keďže často filmy viac vypovedajú o autorovi samom ako on o spoločnosti v ktorej žije, premietajúc do svojej tvorby autobiografické črty) tému odcudzenia sa za takú dôležitú, že rezonuje už v treťom jeho filme, ktorý som mal zatiaľ možnosť vidieť. K tomuto jeho presvedčeniu sa pridávam a myslím, že zástupy ľudí ako ja trpiacich chronickou neschopnosťou plnohodnotne sprostredkovať svoje myšlienkové pochody okoliu ako i milióny teenagerov Hikikomori nebudú taktiež protestovať. 4,5* (21.09.2008)

Nejvíce hodnocený Ceylanův film mě vyloženě nezklamal, ale přesto zklamal. Nuri Bilge Ceylan jako herec byl fyzicky sice skoro na každém obrázku, ale jeho duše se potulovala kdovíkde. Podařilo se tak sice natočit poměrně atraktivní film, ale kdo dneska ještě stojí o atrakce, už není zájem ani o řetízkové kolotoče. Při pozorném sledování měl film spoustu much: na tváří, ve vlasech, na oblečení, ale seděly tu i mnohé nehmotné mouchy. Čtu Rosomákovu recenzi a říkám si: určitě jsme viděli stejný film, ale přece jen trochu z jiného úhlu. Tak sakra, byl to Ceylan nebo nebyl? Jméno mě nepoplete. - Čím víc je příběh slátaný z jiných příběhů, vyžaduje nápaditější vedení, režii konvergující ke genialitě. A tu zde Ceylan neprokázal. (15.02.2023)

N.B. Ceylan opustil svoj rodinný kaleidoskop a pustil sa do samostatného príbehu, bez postavičiek, ktoré bohato a komplexne živili jeho 4 predchádzajúce filmy. Klíma je obyčajný príbeh rozpadu jedného vzťahu, následkov po a akejsi hlúpej snahe návratu hrdinov k prvotnej emócií, čo ich dala do kopy. Ústredné duo je výborné, asi rovnako ako v prípade filmu Uzak. Ich emočné prázdno a tiché vnímanie prostredia sa dostáva pod kožu, oveľa účinnejšie ako keby neustále bľabotali a prejavovali svoje emócie explicitne. Veľkou Ceylanovou výhodou vždy bolo a ja pevne verím, že aj bude umné využitie prostredia k odrazeniu emočného stavu postáv, ale zároveň ho využíva ako prostriedok k vyjadreniu emócie - v tomto prípade odlúčenosti - či už svieti slnko, alebo padá sneh. Pre mňa zatiaľ najlepší jeho film, ktorý je paradoxne chudobnejší na dejové vrstvy a ktorého zápletka sa dá povedať jednou vetou. Podobne ako pri ostatných látkach mám pocit, že si režisér určitý aspekt toho čo zobrazuje aj odžil a tým mi umožňuje vytvoriť si k jeho témam osobnejší vzťah. No a keďže som podobnú blbosť spravil aj ja, dávam v rámci akéhosi mementa plný počet. (11.02.2015)