Kronika jedné lásky

Zaujímavý námet hovorí o stretnutí dávnej lásky, ktorí nemajú čisté svedomie z minulosti. Psychologický aspekt je dobrý a síce je záver očakávaný už od polovice filmu, bol som spokojný. Celovečerný debut Michelangela Antonioniho však nemá v sebe toľko motívov, aby bol naťahovaný a strácal údernosť, čo je veľká škoda. (06.02.2017)

Rodák z talianskej Ferrary, Michelangelo Antonioni, naprosto sebavedomým spôsobom D E B U T O V A L na poli hraného, celovečerného filmu, práve touto Kronikou lásky; odohrávajúcou sa nielen vo Ferrare, ale zároveň i v Miláne, a k tomu i veselo kráčajúcou v stopách Filmu-Noir, alebo poprípade ešte i v rámci melodrámy, sa stále jednalo o jednu a tú istú vec, ktorú by som vskutku asi rozdelil zrovna na tieto dva zásadné faktory, pričom sa celkovo prikláňam najmä k tomu prvému faktoru, s ktorým tento konkrétny titul mal i niekoľko spoločných vlastností, medzi ktorými asi úplne najviac vyčnievala: »Femme Fatale« → protagonistka: Paola Molon Fontanová v podaní Lucii Bosèovej; pripomínajúcou mi Ingrid Bergmanovú... • Mimoriadne žiarlivý, bohatý, textilný priemyselník: Enrico Fontana, mal obzvlášť vysoké podozrenie z medzitým už vyššie spomínanej ["snobskej"] manželky ohľadom celkovej nevery z jej strany, a preto na ňu nasadil i «súkromné očko», aby teda zistilo, ako sa veci v skutočnosti majú, k čomu sa následne akosi automaticky prikmotril i protagonista-milenec v jednom: Guido Garroni v podaní Massima Girottiho, ktorý bol zapletený nielen do tejto aktuálnej aférky, ale súčasne mal na rováši aj niečo úplne iné[ho], čo priamo súviselo so Giovannou Carliniovou, a rovnako i s Paolou Fontanovou, ktorá by o tom mohla povedať i oveľa viac. • Skrátka; vznikol ďalší, »milostný trojuholník«, akých sme v kinematografii minulého storočia, mimochodom určite videli už asi nespočetnekrát, čiže inými slovami povedané: „Ani zase tento ničím extra nevybočoval zo zavedeného štandardu, no na druhej strane bol tak zaujímavo spracovaný[m], samotným; začínajúcim, čochvíľa i majstrovským režisérom, že proste som nemohol vôbec inak, než iba akurátne takto priaznivo; nakoľko zainteresovaní aktéri boli spoľahlivými sprievodcami naprieč spletitým dianím v tesne povojnovom období.” • A domáca úloha na samý koniec: SCHVÁLNE; pokúste sa si všimnúť talianskeho herca Franca Fabriziho, ktorý sa v titule sotva mihol, no znalci talianskej kinematografie, by s touto ["ťažkou"] úlohou nemali mať žiadny problém? (18.11.2023)

Antonioni sa v režijnej prvotine zamýšľa nad tým, či existencia tretej osoby ľúbostného trojuholníka, nie je často jediným hnacím motorom vášnivej adrenalínovej hry s citmi, končiacej v momente, kedy je „nadbytočný“ tretí z kola von. Jeho elimináciou totiž končí napätie z možného odhalenia úchytkových objatí a neznesiteľná rozkoš tajných mileneckých seáns v lacných hoteloch. Zaujímavé je tiež upriamenie pozornosti na skutočnosť, že v mene búrlivého citu je možné obetovať kohokoľvek, ale zďaleka nie čokoľvek. Akokoľvek intenzívny cit totiž málokedy vytlačí chladnú racionalitu, ktorá si je veľmi dobre vedomá existenčných výhod, plynúcich z materiálovej základne oficiálneho partnerstva. Víťazí istota zabezpečenia nad romantickým únikom milencov v ústrety neistému novému začiatku. Sústredenie na psychológiu konania postáv umocňuje skutočnosť, že kľúčové momenty sú tajomne neurčité (sústredenie diváka sa tak od faktov samotných presúva na motívy konania) Celkové ladenie filmu dotvára kamera, zaznamenávajúca podivne pusté predmestské časti a prezdobené interiéry veľkoburžoázie, ako symboly vzájomne si odcudzených prostredí a zároveň ako symboly odcudzených si aj ľuďom, ktorí sa v nich pohybujú. (04.05.2007)

Antonioniův celovečerní debut mne překvapil dokonalou kompozicí, věrohodnou psychologickou povahokresbou postav a předně: mistrně gradovaným napětím. Dějová linie se – počínajíc setkáním dávných milenců – ubírá pozvolna k závěru, aniž by si uzavírala možné cesty rozuzlení, stále zůstává řada možností a nic není předem dáno, byť pár nevtíravých náznaků a anticipací, které tvar díla spínají jakoby osudovým řádem, nechybí. Poslední slovo: k hudbě: je skvělá a k neuvěření vkusně přiléhá k mistrně snímaným scénám. (28.02.2009)

Skvělí herci, perfektní hudba, krásná kamera a kvalitní scénář, toť ve zkratce hlavní přednosti tohoto výtečného filmu. Doba vzniku je z něj sice hodně znát a z počátku mi to přišlo poněkud nezáživné, ale ke konci už mě to hodně bavilo a závěr mě vyloženě nadchnul. Lucia Bosé je zde (mj. zásluhou úchvatných kostýmů) velmi oslňující, a dodává filmu podobný punc elegance a správného filmového retra, jako kupříkladu Delphine Seyrig v mém oblíbeném snímku LONI V MARIENBADU. Ne nutně tak chladný film, jak by se mohlo zdát, jehož zhlédnutí pro mě bylo určitě obohacující. Zbytek velmi dobrých postřehů je již vyjádřen v komentářích přede mnou. (19.06.2017)