Penelopa

I mistr tesař se někdy utne - tohle se Štefanu Uhrovi moc nepovedlo. Samotný příběh působí hodně vykonstruovaně, stejně jako mnohé scény v něm. Nejrušivější jsou pak časté a hlavně úplně zbytečné vpády do děje skupiny mládežníků, kteří pořád jen nuceně tancují a působí zcela nevěrohodné a nepatřičně. Zkrátka jen pijí krev divákovi, přičemž venkovanům jsou víceméně lhostejní. (04.02.2023)

Oddaná východu, i když dávno zapadlo slunce. Manželkou, matkou jen krátce. Šáteček nasadí Nový bájný svět. Zlatý kontinent. Sirény velkých plání silnější než kořeny domova? Nevěstin závoj zpopelněný, lapený v antický hněv. Planá vyhlídka na opětovně zaplněné židle jich tří. Plenérem jitří. Ebenový portrét dojímá. (25.01.2024)

Ak slovenská kinematografia bola niekedy v niečom silná, tak v príbehoch plných vášní, lásky - väčšinou s ťažkosťami opätovanej a vždy veľkej, nepotrestaných hriechov minulosti a silných emočných rekcií na tieto vzťahovo - hriešne búrky. Všetko podivuhodne prepletené neviditeľnou nitkou predurčenia a odohrávajúce sa predovšetkým (nie bezpodmienečne) v romanticky drsno-divokom prostredí slovenskej dediny, plnej rázovitých, hrdých a hrčovitých postáv. Z tejto fajty pochádza zopár ikonických filmov (Medená veža, Vlčie diery, Drak sa vracia). Neinak je tomu v - i keď mierne sofistikovanejšej - Penelope, príbehu mladej reštaurátorky (Božidara Turzonovová), ktorá prichádza do dediny na pozvanie osvieteného tajomníka (Miško Dočolomanský), čo pozdvihol obec z prachu (ako mu prízvukuje opilec v krčme) opraviť zatečené a obšúchané antické fresky v sále miestneho kaštieľa. Reštaurátorka je vydatá a má dcérku, ale jej manžel sa o ne bohvieako nezaujíma; tagže je logické, že ju začne zaujímať skôr mladý, fešný tajomník, spätý s prírodou a tradíciou napr. svojím vyhláseným prútikárstvom. Ten je viac-menej v pohode až na nevyrovnaný stav s modloslužobníckym otcom, ktorý z desať tisícov drievok a triesok lepí obrazy, pričom za každou triesočkou odrieka Otčenáš i Zdravas Máriu. Nezdravo mlčanlivý vzťah plný napätia, syn viní otca za svoje zmrzačenie. Reštaurátorka sa ubytuje na dedine u ženy, ktorú miestni nenazvú inak ako Čakanka premien, nakoľko tá dennodenne stojí na zastávke autobusu a vyzerá svojho muža a syna, ktorí pred desaťročiami išli do Ameriky za zárobkom. No a v príbehu svoju veľkú úlohu zohráva partia hipíkov, ktorí predstavujú okamihom žitú prax voľnej lásky, o ktorej neustále spievajú: „Láska sa rodí v hnoji, Láska sa rodí vo vode!, Láska sa rodí v práci“, čo sú len niektoré z ich variácií o tom, kde všade sa rodí láska. V tretine filmu to dokonca hrozivo vyzerá na to, že títo hipíci skončili pochovaní pod spadnutou stenou miestneho kameňolomu (našli tam ich šaty, stany a gitary v odhrabávanej sutine a skálí. Ako to celé dopadne si pozrite už v kine. Mne sa tento pomerne neznámy film pozdával svojou nenútenou prirodzenosťou pri zobrazení správania sa postáv a ich emočných reakcií, silným príbehom i jemne prítomným humorom na slovenský spôsob. No a predovšetkým: ide o jeden z filmov, kde sa opäť zjavuje Čachtický hrad (teda jeho zrúcaliny), tentoraz i zvnútra a lokácie, kde sa nakrúcali prírodné scény sú pohoria, ktoré patria medzi moje najobľúbenejšie na Slovensku: Malé Karpaty a Považský Inovec. (14.05.2012)

Klasický příběh o Penelopě nefunguje, jako rámec, (bohužel) už tak dobře jako rámcový příběh krále Leara v Uherově filmu "Tri dcéry". Dobře nefungují ani (re)kreační vložky se zastuzenými hipíky, kteří svou dobu prošvihli o skoro deset let. A že film nemá dost šťávy či jiskry nelze zazlívat hercům, kteří ji měli někdy i víc než dost. Pokud nějaká z nich (jiskra) rozdmýchá rozdmýchá oheň, nebo ho (šťáva) uhasí, bude asi záležet především na divákovi, protože je to "naozaj osobitý film". (26.04.2017)

Nedá sa uprieť Uherovi fakt, že filmy z vidieckeho prostredia mu sadli. Aj Penelopa s mnohými výraznými a výbornými hercami. Vykreslenie vzťahov a charakterov postáv zabudnutej dediny s osudovým kameňolomom je zvládnutá veľmi dobre. Dejové linky častokrát pokropené humorom však v závere akosi nikde nevedú. Mládež v podaní "oneskorených" hippies, ktorá všade štebotá o láske, bola časom otravná, čiže prepísknutá možnosť odľahčenia príbehu. Záhadná postava Čakanka premien a jej príbeh ústi už v polovici čudesne sa zjaviacim týpkom, ktorý lámavou slovenčinou čo to objasní. Jeho zasadenie do deja a dôležitosť toho čo povie v súvislosti s rokmi, ktoré uplynuli v príbehu, je prinajmenšom spochybniteľná a pôsobí umelo vykonštruovane. Milostná linka, ak ju tak možno nazvať, je nedotiahnutá a tak vôbec nie jasné ako sa hlavná hrdinka zachová. Záver s dvoma sobášmi naraz je úsmevný i uletený, i prepísknutý. I tak sa dá na filme pekne pobaviť. (21.11.2017)