Drevená dedina

Film treba chápať z pohľadu obdobia, v ktorej vznikal, a aj z pohľadu nutnosti poplatnosti ideológie. Keď si toto odmyslíme, dajú sa nájsť aj pozitíva, ktoré však nie sú nejako výrazné. Sú v maličkostiach ako život vyzeral na dedine, aké boli vzťahy (aj nevraživosť) medzi ľudmi. Príbeh nesie jasné rysy, aj keď viacmenej budovateľské. Trochu mi vadil ten komediálny podtón na začiatku filmu. Ale známymi tvárami a neskôršími slovenskými hereckými hviezdami sa to tam hemží. Hodnotenie: 55% (10.09.2013)

Typická politická agitka na tú dobu, so šťastným koncom. Privriem však obe oči. Hrajú: Samuel Adamčík(rychtár Peter Púplava), Oľga Adamčíková(stará Púplavová), Andrej Bagar(vládny komisár Martin Šechnár), Mária Bancíková(Zuza Šechnárová), Karol Machata(Pavo Šechnár), Jozef Kroner(Ondro Chlistoň), Jozef Čierny(Juraj Mikula), Beta Poničanová(stará Mikulová), Oľga Sýkorová(učiteľka Melánia Krutková), Zdena Grúberová(Hanka Ťapajová), Mária Markovičová(stará Ťapajová), Ján Bzdúch(Mišo Múčina), Július Vašek(Ondro Ončo), Ľudovít Reiter(Števo Záholec), Vilma Jamnická(stará Záholecová), Frída Bachletová(Tereza Chrchútová), Božena Slabejová(Dora Chrchútová), Gejza Slameň(Ondrej Zoba), Mikuláš Bugár(Adam Janovčík), Juraj Haľama(tajomník strany), Branislav Koreň(správca píly), Július Bulla(Jožko Grajciar), Ctibor Filčík(okresný vyšetrovateľ), Pavol Mikulík(brat Pava Šechnára), Arnošt Garlatty(úradník na píle). (06.07.2014)

Debut režiséra Andreja Lettricha na poli celovečerného hraného filmu, po Rodnej zemi v poradí druhý farebný film nakrútený na Slovensku. Zároveň jediný, ktorý v roku 1954 vo filmových ateliéroch na Kolibe vznikol. Ide o typický produkt 50. rokov –sociálnu, či budovateľskú drámu s čiernobielym vykreslením postáv, ktorá bola nakrútená podľa rovnomenného Františka Hečka, predstaviteľa socialistického realizmu. Schematizmu, ktorým je poznamenaný román, sa nevyhla ani jeho filmová adaptácia. Každý film je viac, či menej poznačený dobou, v ktorej vznikol a výnimkou nie je ani Drevená dedina. Tendenčne ladený príbeh sa odohráva v rokoch 1945 až 1948 na Orave, v dedine Stodolište, začína sa na sklonku 2. svetovej vojny a končí Víťazným februárom. Dej filmu sa sústreďuje okolo postavy starého Púplavu, ktorého hrá Samuel Adamčík. Púplava začne po vojne bojovať za znovuvybudovanie osady Mrzáčka, ktorú na sklonku vojny vypálili Nemci, čím si proti sebe popudí bohatých sedliakov – kulakov. Postavy vo filme sú čiernobiele, schematické, všetci boháči, kulaci sú samozrejme zlí, ostatní dedinčania - chudoba, bezzemkovia dobrí. Predstavitelia Demokratickej strany ( napr. Ctibor Filčík alebo učiteľka sympatizujúca počas vojny s Nemcami) sú zobrazení negatívne, komunisti ( Karol Machata ako P. Šechnár) sú vykreslení pozitívne. Hlavne P. Šechnár, ktorý je jednou z hlavných postáv filmu, je vykreslený tak pozitívne, že je toto stelesnenie dokonalosti miestami až neznesiteľné. Z povstania sa domov vracia ako komunista („Mamo, ja som komunista!“) a neznaboh, ktorý sa prestal modliť, čo mu jeho matka nevyčíta , skôr naopak, utvrdzuje ho v tom, že ako dobrý človek sa nepotrebuje modliť. Takže v tejto komunistickej agitke nechýba ani ateistická propaganda. Nechýbajú teatrálne herecké výkony, ktoré dnes pôsobia smiešne, hlavne vtedy, keď sú herci príliš patetickí . (08.11.2010)

Dej sa odohráva v malej oravskej dedinke Stodolište od jari 1945, keď tadiaľ prechádzali ustupujúce nemecké vojska, ktoré prinášali ľuďom utrpenie a poníženie. V postavách rodiny Jána Šechnára sú vyobrazené všetky sociálne vrstvy obdobia po vojne. Najstarší Ján prijíma nové zmeny pozitívne, jeho syn Martin sa proti týmto zmenách búri a najmladší Pavol, ktorí sa vracia z koncentračného tábora sa stáva symbolom novej spoločnosti. Život po oslobodení bol veľmi ťažký, bolo potrebné sa vyrovnať s minulosťou, čo sa nie každému páčilo. Pomerne veľký priestor je venovaný opisu politických zmien na chudobnom Slovensku. Aj Stodolište je rozdelené na 3 časti : horný koniec obývajú boháči, dolný koniec strední roľníci a v Mrzáčke sú tí najchudobnejší. Škoda miestami až prisilnej agitácie, film má čo povedať staršej generácii, ktorá túto dobu prežívala, ale aj mladšej, ktorá všetko čo zaváňa červenou farbou odsudzuje a hanobí. Tú dobu trebalo prežiť a až potom sa môžu konkrétne činy hodnotiť. (18.04.2017)

A všetci žili v červenej dedine šťastne až do smrti. Zvláštny filmový zážitok. Niekedy mám dojem, že viem z histórie zahraničnej viac ako z tej našej domácej. Tak som sa šla dovzdelať do kina. Dedinu premietali vďaka SNG a ich výstave Prerušená pieseň. Budovateľské päťdesiate roky. Pred filmom šli dva mini dokumenty z toho obdobia. Jeden o budovaní, ktoré vždy šlapalo minimálne na 110% a druhý o oslavách 70ky taťku Stalina. Uf. Socha JVS, ktorú na konci dokumentu odhalili, stojí pri vchode SNG k už spomenutej výstave. Sledovanie filmu bol zvláštny zážitok. Dedinské prostredie, svojské postavy aj herecké výkony, pálenka, koniec vojny, sedliaci, príchod boľševika. Pred filmom nám v príhovore povedali, že hneď budeme vidieť, ako sa postavy delia na kladné a záporné, ale mne všetky prišli také vzdialené, že sa mi naozaj pozdával len Kronerov Ondro, ktorý ale nedostal veľa priestoru. Ako príbeh ma to veľmi nezaujalo, ale ako historická lekcia sa mi to pozdávalo. (Kino Lumiére - 2.10.2012) (02.10.2012)