Drevená dedina

Prisámbohu bol som z toho dáky zmätený... nemá žiaden zmysel hodnotiť Drevenú dedinu vzhľadom na jej ideologickú stránku, vznikla skrátka v dobe, v ktorej vznikla, Lettrich inú možnosť nemal. Pozrime sa skôr na formálnu stránku. No a ako hovorím, vyznať sa v deji môže zrejme len ten, kto má naštudované, prípadne túto dobu zažil. Množstvo predstavených postáv, množstvo scén, kde vystupuje naraz veľa postáv, viacero strán konfliktu a dokonca aj viacero milostných liniek. Kto sa v tom má vyznať, že. Každopádne sa tu dá vysledovať, ako to v tomto trojročnom medziobdobí na slovenskej a zrejme aj českej dedine vyzeralo, i keď si treba odmyslieť tu prítomné rozprávkové rozdelenie postáv na kladné a záporné. Film má spád, pekne vyzerá vďaka sýtym farbám a výprave, ale ťažko považovať v akomkoľvek smere túto hodinu a pol ako zábavu. Proste iba pre tých, ktorí chcú mať čo najväčší prehľad v slovenskej kinematografii. (07.03.2020)

A všetci žili v červenej dedine šťastne až do smrti. Zvláštny filmový zážitok. Niekedy mám dojem, že viem z histórie zahraničnej viac ako z tej našej domácej. Tak som sa šla dovzdelať do kina. Dedinu premietali vďaka SNG a ich výstave Prerušená pieseň. Budovateľské päťdesiate roky. Pred filmom šli dva mini dokumenty z toho obdobia. Jeden o budovaní, ktoré vždy šlapalo minimálne na 110% a druhý o oslavách 70ky taťku Stalina. Uf. Socha JVS, ktorú na konci dokumentu odhalili, stojí pri vchode SNG k už spomenutej výstave. Sledovanie filmu bol zvláštny zážitok. Dedinské prostredie, svojské postavy aj herecké výkony, pálenka, koniec vojny, sedliaci, príchod boľševika. Pred filmom nám v príhovore povedali, že hneď budeme vidieť, ako sa postavy delia na kladné a záporné, ale mne všetky prišli také vzdialené, že sa mi naozaj pozdával len Kronerov Ondro, ktorý ale nedostal veľa priestoru. Ako príbeh ma to veľmi nezaujalo, ale ako historická lekcia sa mi to pozdávalo. (Kino Lumiére - 2.10.2012) (02.10.2012)

Mám taký pocit, že kniha možno aj nebola taká čiernobiela a tendenčná a poskytuje omnoho jemnejšie nuansy a nejednoznačnejšie postavy než tento agitačný budovateľský počin, v ktorom zložité pomery, zmätok a nerozhodnosť povojnovej tretej republiky sa ako tak ukazuje jedine na richtárovi, ktorý nehľadiac na svetovú politiku, snaží sa byť spravodlivý, s každým zadobre a pomôcť predovšetkým obyvateľom svojej dediny bez ohľadu na beh dejín. Keď si uvedomíme, že to boli totálne jednoduchí, z veľkej časti aj negramotní ľudia, zrejme iba výrok jednej z postáv "ja už ničomu nerozumiem" môže ako-tak vystihovať realitu, v ktorej sa náhle ocitli - určite lepšie než obludná čiernobielosť zlých kulakov-pijanov, kolaborantskej germanofilskej učiteľky, zákerných meštiakov z Demokratickej strany (ktorá na Slovensku nad komunistami presvedčivo zvíťazila) na jednej strane, kým na opačnej strane barikády tancujú dobromyseľní statoční Červenoarmejci a domáci komunisti jasní ako nepoškvrnené počatie (ale také prirovnanie im radšej nehovorte). Medzitým pár nerozhodných, čo sa do konca musí rozhodnúť pre jeden alebo druhý extrém, lebo doba a nová moc to jednoducho žiadajú... a všetko v otravnom patetickom herectve a filmárskej ťažkopádnosti 50. rokov. (15.03.2020)

Dej sa odohráva v malej oravskej dedinke Stodolište od jari 1945, keď tadiaľ prechádzali ustupujúce nemecké vojska, ktoré prinášali ľuďom utrpenie a poníženie. V postavách rodiny Jána Šechnára sú vyobrazené všetky sociálne vrstvy obdobia po vojne. Najstarší Ján prijíma nové zmeny pozitívne, jeho syn Martin sa proti týmto zmenách búri a najmladší Pavol, ktorí sa vracia z koncentračného tábora sa stáva symbolom novej spoločnosti. Život po oslobodení bol veľmi ťažký, bolo potrebné sa vyrovnať s minulosťou, čo sa nie každému páčilo. Pomerne veľký priestor je venovaný opisu politických zmien na chudobnom Slovensku. Aj Stodolište je rozdelené na 3 časti : horný koniec obývajú boháči, dolný koniec strední roľníci a v Mrzáčke sú tí najchudobnejší. Škoda miestami až prisilnej agitácie, film má čo povedať staršej generácii, ktorá túto dobu prežívala, ale aj mladšej, ktorá všetko čo zaváňa červenou farbou odsudzuje a hanobí. Tú dobu trebalo prežiť a až potom sa môžu konkrétne činy hodnotiť. (18.04.2017)

Odporná obludnost opěvující komunismus a bolševickou propagandu. Tohle je fakt nechutná ideologická agitka a nedivím se, že získala Státní cenu Klementa Gottwalda. Fuj a hanba!! Příběh vystavěný na zlodějinách komoušů, vůbec neštítící se jejich praktiky ukazovat, právě naopak. Všichni gazdové jsou zlí, jeden se ale přeci jen najde, kterej se pak ke komunistům přidá a pomůže jim. Představitelé Demokratické strany jsou zobrazeny taky jako svině. Nebo majitelé pily - zloději a podvodníci. Opravdu na blití. Jedna dobrá hláška se mě ale líbila, když ženská vyhazuje z chalupy svýho zetě a křičí na něj : "To radšej budem mať pod strechou cigána než komunistu!" Vyvrcholení přichází, když v osmačtyřicátém přebírají komouši moc a hlavní postava zahlásí : "Vy už páni súdiť nebudete, teraz už budeme súdiť my!" Děkuji pěkně, tohle mi stačilo. Zrůdnost. O hereckých výkonech ani nemluvě. (01.03.2020)