Vášnivý polibek

Záverečné titulky, sekcia hudba, čítame: „Nahraté v Dome zvuku SFT Bratislava - Koliba a v štúdiu KEYSTONE“. Zasväteným stačí, čakať na nosný dôvod vzniku nasledujúceho textu sa im už neoplatí. Práve im bol v jednom slove prezradený. Vedia, že Keystone bolo jedno z prvých hollywoodskych štúdií založené Mackom Sennettom v roku 1912. Synekdochicky je tým vyjadrené hollywoodsky fingované šťastie, ku ktorému sa v opozičnej polohe film Vášnivý bozk stavia. Ten sa voči prefabrikovaným šťastným koncom vymedzuje podvratným sebareflexívnym spôsobom. Ide o celovečerný debut režiséra Mira Šindelku, absolventa pražskej FAMU, v dobovej tlači v roku vzniku 1994 uvádzaný ako psychologická dráma. ___ Vášnivý bozk je rozprávaný lineárne, v časovom rozpätí troch dní a dvoch nocí. Odohráva sa v neurčitom čase a priestore (nám je iste jasné, že ide o Banskú Štiavnicu, to je však v tomto prípade irelevantné). Film spadá do modu artovej narácie, teda pracuje s uvoľnenou kauzalitou, epizodickosťou, motívom náhody či subjektívnym rozprávaním. Stojí v protiklade k motivicky sprehľadnenej a časovo striktne vymedzenej klasickej narácii závisiacej od postáv, ktoré k ich konaniu determinujú jasne stanovené ciele. Vášnivý bozk sa s týmto prvkom sebavedomo zahráva, pričom už samotný sarkastický názov indikuje stav, k akému v rozprávaní nikdy nedôjde. Nikto nikoho vášnivo nepobozká, nikto s nikým nebude súznieť, možno len zdanlivo. ___ Film si môžeme rozdeliť do troch línií. Aby však bolo jasné, nie sú to línie v zmysle kapitol oddelených uvádzacím titulkom. Rozprávanie plynule prechádza z jednej línie do druhej prostredníctvom postavy Hany, ktorá pre diváka funguje ako akási nezaujatá sprievodkyňa týmito „sub-svetmi“. Prvá z línií je manželsko-rodinná, v ktorej chce Hana odísť z dlhoročného manželského vzťahu s Igorom k svojmu synovi Dušanovi. Nič iné však o Dušanovi nevieme, len to, že je jej syn. Teda neskôr aj to, že je mentálne postihnutý a opatrujú ho Hanini rodičia v bližšie nedefinovanej pastorálnej samote. Druhú líniu môžeme nazvať „mystickou“ alebo „metafyzickou". Celá je situovaná okolo starého pána Schneidera, pozývajúceho Hanu do svojho bytu. Rozprávanie jej venuje čosi málo cez desať minút. Hana pána stretáva v kaviarni, kde si k nej prisadne. Doma jej ukazuje obraz s namaľovanou Ester, akýmsi Haniným predobrazom. Tretia línia je takisto vzťahová, pribúda k nej však aj mafiánska. Rozvíja vzťah medzi Blankou, podľa všetkého Haninou starou kamarátkou, v nedávnom období podstúpivšou operáciu skrátenia nosa, a taxikárom Lajkom, majúcim bližšie nekonkretizovaný problém s mafiánom Máriom a jeho spoločníkmi. ___ Rozprávanie sa odohráva len v prítomnosti, žiadna z postáv sa nikdy ani len slovne neobtrie o svoju minulosť. Nedozvieme sa, aký je vzťah medzi Hanou a Blankou, nič osobné medzi sebou neriešia, náhodne sa stretnú na nočnej kaviarenskej terase a odvtedy je Blanka súčasťou rozprávania. Rovnako sa nedostaneme ani do minulosti problému medzi Lajkom a Máriom. Z diváckej pozície je Mário na znepriatelenej strane jednoducho len preto, že hrá postavu archetypálneho mafiána, ktorá do tejto pozície odjakživa predsa patrí. Hlbšie nám nie je priblížená ani genéza a priebeh Haninho vzťahu s Igorom a širší vhľad do životov Blanky s Lajkom je rovnako neprebádaným terénom. Film tak funguje na princípe dômyselnej práce s diváckym poznaním charakterových stereotypov, a teda neopiera sa o plnokrvnosť svojbytných postavičiek vlastného fikčného univerza. ___ Hana je tápavá a má problém rozhodnúť sa, čo je pre ňu správne. Rozsah znalostí rozprávania je takmer totožný s rozsahom jej znalostí. Na všetky lokácie sa dostávame s ňou, je naším spojením s onými autonómnymi líniami, spoločne sme vhodení do každého separovaného univerza. Postavy vyskytujúce sa v jednotlivých troch líniách sa nikdy spoločne nestretnú. Igor sa ani raz nevidí s Lajkom, Blanka sa síce pokúsi dostať do bytového domu pána Schneidera, ale nepodarí sa jej to. Takisto svet mafiána Mária a jeho kumpánov je izolovaný od toho Haninho, v ktorom je nespokojná v manželstve s Igorom. Okrem Hany je Igor jediné spojivo medzi tromi ústrednými líniami, snáď preto, že k nej ešte pociťuje akési zanedbateľné zvyšky lásky. Prvýkrát sa v kaviarni na moment stretne s pánom Schneiderom, neskôr ho Hana zahliadne v podzemnom klube, kam prišiel na masáž. Igor jej vtedy medzi rečou povie, ako dobre urobila, keď nešla do kina, pretože väčšiu vtákovinu už dávno nevidel. Ocitáme sa vo vedome sebazhadzovačných vodách, keďže Igor na plátne s najväčšou pravdepodobnosťou videl film Vášnivý bozk, na čo nás upozorňoval aj úvodný billboard. K filmu, s ktorým sme práve ako diváci konfrontovaní, vyjadruje stanovisko, že „je to vtákovina“. ___ Vášnivý bozk nás pomerne intenzívne upozorňuje na svoju metafikčnú rovinu. Uveďme si preto ďalší príklad. Pred tým, než sa na obrazovke objavia úvodné titulky, Igor telefonuje s Hanou, pýta sa jej, či chce ísť do kina, pretože spolu dlho nikde neboli. Hana mu odpovie, že nechce, alebo chce, nevie sa rozhodnúť. Nemá však na výber, pretože hneď na to sa zjavuje titulok „Vášnivý bozk“, vecne nás zoznamujúci s názvom aktuálne prebiehajúceho filmu. V diegéze „nášho“ Vášnivého bozku sa však objavuje veľkoplošná reklamná tabuľa s oficiálnym plagátom rovnomenného filmu. Naň v Šindelkovom fikčnom svete plánuje Igor zájsť do kina. Hana sa doslovne aj prenesene stáva hrdinkou dvoch filmov. Toho momentálne sledovaného, vydávaného za fikčnú realitu zahŕňajúcu v sebe aj premietaný film Vášnivý bozk a toho z plagátu, na ktorý sme síce upozorňovaní, ale priamo ho nikdy neuvidíme. Na plagáte sa nachádzajú bozkávajúci sa Ivana Chýlková a Jiří Bartoška, teda herci v práve plynúcom filme stvárňujúci charaktery Hany a Igora. ___ K ich vášnivému bozku v nami sledovanom filme nikdy nedôjde. Takisto bozku Blanky s Lajkom zabránia čelové lampy, alebo neskôr, po napadnutí neznámou mladou Dadou, v sujete zatajenou, prelepené rozbolené nosy oboch. Hana s Igorom k sebe neprejavia hlbšiu citovú väzbu a nakoniec s ním do kina nepôjde. Obaja sa síce pobozkajú, nie však vášnivo, ale minimálne z Haninej strany z donútenia. Sarkasticky je ich bozk priblížený do makrodetailu, hneď na to je však tento akt zdanlivého šťastia popretý paralyzérom použitým Hanou na pokryteckom Igorovi za utajovanie nevery. Film nás predbežne svojím názvom nastavil a pripravil na žánrový svet, v akom sa potenciálne budeme pohybovať, aby sa mu však následne sám postmoderne vzoprel. ___ Záverečné ochromenie Igora sa odohráva pred kinom. Hneď po oslabení Haniným paralyzérom švenkne kamera v jednom zábere na nápis „KINO“ a prostredníctvom prelínačky sa presúvame k Hane a jej synovi. Pred kinosálou k šťastiu nedôjde, zo všetkých zostanú v „našom“ svete zronené trosky. Vďaka použitej dvojexpozícii kina a Haninho radostného ležania v tráve spoločne so synom je nám umožnené tento obraz čítať ako popretie šťastného konca. Všetko blaho a dobro je pre postmodernistu Šindelku ohraničené priestorom zatemnenej kinosály aj s jej falošnou náhražkovou realitou. Existuje len v idealizovaných rozprávkach, na čo poukazuje aj ornamentálny font písma v záverečnom titulku „Koniec“. Len ona, alternatívna realita šťastia na vidieku s jediným domom v širokom okolí, spoločne s Haniným snom z úvodu, sú znázornené v slnečných, hrejivých ružových a oranžových farbách. Prichádzame tu do kontaktu s dvojitým kódovaním, jednou z charakteristických čŕt postmoderného umenia. To je jedným z prostriedkov, ako rovnakou mierou vyhovieť majoritnému publiku aj poučenej elite. Na oslovenie jednej strany používa tzv. „ľudové“ kódy, užšiu skupinu si naopak podmaňuje kódmi „vysokými“. Výhodou tohto prístupu k dielu sa stáva jeho univerzálnosť. Vášnivý bozk je teda možné čítať aj ako nutné naplnenie očakávaní istej vrstvy divákov, bažiacej po „krásnych záveroch“. (12.08.2014) (méně) (více)