Kůže

Skvělý konec a skvělý celý film. "Ty jeď, tys vyhrál", tahle Mastroianniho poslední věta mě dostala a uvědomila jsem si, jakou tíhu nesl po celou dobu, kdy prováděl amerického seržanta po městě. Když mu všechno vyprávěl a smál se jeho vtipům. Když trpělivě vysvětloval, protože prostě věděl. Protože to všechno zažil na vlastní kůži, a ta zkušenost je nepřenositelná. Možná jen americká pilotka ji nakonec pochopila ... (16.04.2017)

Následky vojnového besnenia a oslobodzovacieho procesu na život a psychiku civilného obyvateľstva. Ako pôsobí blahodárne osloboditeľ ako celok na okupovaný štát, tak častokrát veľmi nepriaznivo pôsobí na jednotlivých jeho obyvateľov (napr. sexuálnym násilím, rabovačkami, ponižovaním zajatcov, uvoľnením mravov, vysmievaním sa z nepriateľa). Príbeh oslobodzovania fašistického Talianska, konkrétne Neapolu americkými vojskami prostredníctvom sfilmovanej knihy spomienok talianskeho vojenského hodnostára Malaparteho, ktorého vynikajúco stvárnil Marcello Mastroianni, nepôsobí len ako konkrétny výsek z histórie, ale ako všeobecne platný obraz povojnového strádania. Zo žien sa stávajú všadeprítomné kurvy, z ich detí tovar, predávaný rodičmi osloboditeľom na ukojenie ich pedofilných chutí. Nad vojnou sužované mesto, obkolesené podmínovaným okolím (ako pevninou tak morom, takže civili mali prísny zákaz životodarného rybolovu) sa vzniesol mor, nedostatok jedla, základných hygienických pomôcok. Dôsledkom bolo obrovské uvoľnenie mravov, redukovanie životných radostí na problém urvať si skyvu chleba. Na jednej strane posmievanie sa porazenému, na druhej cynické kšeftovanie talianskych "víťazov" s nemeckými zajatcami, ktorých vykrmujú a snažia sa predať američanom za kilo živej váhy, inak sa vyhrážajú, že z nich urobia mydlo, ktoré Neapol tiež veľmi potrebuje. A nad tým všetkým Malaparte účastne chápajúci svojich spoluobčanov, povznesene počúvajúci vyvyšovanie sa američanov, sám ako pridelenec americkej pilotky, ženy význačného senátora, ktorá prišla na humanistickú misiu, v skutočnosti však pomôcť mužovi vo volebnej kampani. Onedlho i namyslená američanka spoznáva drsnú realitu a po prežitom šoku sa jej neveľmi chce plniť "ušľachtilé ciele". Veľmi drsný film o neradostných dňoch oslobodenia, zaujal námetom, spracovaním i celkovým vyznením (hoci neveľmi radostným a optimistickým) z režijnej dielne hádam najtalentovanejšej spomedzi trojlístka talianskych škandalistov - Marco Ferreri, Liliana Cavaniová, Tinto Brass. (02.08.2004)

,,BOŽE, AKÁ HANBA. PREDÁVAŤ VLASTNÉ DETI. HANBA." ,,SÚ HLADNÍ. LEPŠIE ICH PREDAŤ, AKO ZJESŤ." __ Tak toto bola iná káva. Prakticky neznámy film s dobrým obsadením (okrem známych tvárí si podaktorí spomenú aj na Kena Marshalla ako seriálového ,,Marca Pola") a kvalitným zastúpením aj vo formálnych zložkách (výpravu robil známy oscarový scénograf Dante Ferretti vo svojom ,,predhollywoodskom" období) pôsobí od začiatku nevídaným dojmom. Silný naturalizmus sa mieša s obscénnosťou a perverzitou pomerne vulgárneho scenára, čo mi zo začiatku prekážalo a videl som v ňom snahu hrať na efekt. Film vťahuje diváka do deja postupne, pretože ide skôr o epizodické rozprávanie s voľne načrtnutou ústrednou linkou. Moja pozornosť sa zvýšila až pri scéne smrti vojaka na mínovom poli. Skoro sa mi zdvihol žalúdok a to som nevedel, čo ma ešte čaká v závere. Následne ma dej viacej upútal, miestami šokoval (,,kanibalská hostina", takmer surrealistický ,,mužský pôrod", Neapol plný prostitúcie), pobavil svojráznymi dialógmi (,,Obyčaj káže začať pivnicou." ,,Prečo nie vašou spálňou?") či čierno-humornými úvahami nad osudom nemeckých väzňov (,,Chcú z väzňov spraviť mydlá." ,,To je ich problém.") a tým, akú hodnotu by malo mydlo z Hitlera, čím rozohral pomerne plasticky podaný obraz o strašných pomeroch obyvateľov Neapola, ktorí sa v čase vojny pokúšali prežiť akýmkoľvek možným spôsobom. Pomyselným vrcholom filmu sa môže javiť výbuch Vezuvu, ku ktorému smerujú výčitky na slabšie technické spracovanie. Ako skutočná udalosť skôr slúži ako osudový doplnok ku všeobecnej tragédií tých dní, ktoré kulminujú nešťastnou nehodou na konci filmu. Záver už hádam nikdy nechcem vidieť. Videl som už všeličo, ale chlap rozpučený tankom na kašu, kedy pred šokovaným davom sa jeden z vojakov zmôže iba na: ,,Obíďte tú... tú vec." je absolútne najbrutálnejšou scénou akú som dosiaľ videl. Strašná, nehanebná smrť zbavujúca človeka akejkoľvek ľudskej podoby,´korunovaná Mastroianniho poslednou trpkou úvahou. Zháňam knihu... (277. hodnotenie, 32. komentár k filmu) (19.11.2017)

Veľmi netradičný vojnový film, podľa ktorého by sa mohlo zdať, že vojaci viac trtkali ako bojovali a viac ich trápil syfilis než nacisti. Ale mám rád filmy, ktoré ukazujú aj to pod pokličkou, nie len tú klasickú omáčku. Nechýbajú ani drastické scény (črevá vojaka, ktorý sadol na granát, či krvavý fľak vítajúceho občana pod tankom...), či horkosladké (parochne na kundičku, stovky vojakov v rade, aby videli pravú neapolskú pannu...) Veľa pocitov a emócií sa mieša pri sledovaní tohto filmu. 70% (28.01.2023)

Malaparteho román Koža patrí do mojej stovky najobľúbenejších kníh a tak som bol zvedavý, ako sa podarilo tento zdanlivo nesfilmovateľný román previesť na filmové plátno. A podarilo sa. Naskladané obrázky z mozaiky a epizódky síce netvoria plynulý príbeh, ale vytvárajú dokonalú atmosféru vojny, aj keď práve neprebiehajú bojové operácie. Nie je dôležité, že v prípade vylodenia Američanov sa nejednalo o oslobodenie, ale o okupáciu, pretože víťazné vojská sa správajú na dobytom, území rovnako, či ide o vojská osloboditeľské alebo okupačné. A obyvateľstvo z toho vychádza ako jediný porazený subjekt, ktorý v záujme holého prežitia je schopný potlačiť v sebe všetky ľudské, dokonca i materské city. Nad tým marazmom čnie Curzio Malaparte vynikajúco stvárnený Marcellom Mastroianim, ktorý všetko sleduje, vyhodnocuje, ovplyvňuje, ale predovšetkým sa snaží pochopiť. Mimoriadny film, ktorý videlo mimoriadne málo divákov. (08.11.2017)