Turínský kůň

Ak chcete tento film v zdraví dopozerať až do konca, musíte hlavne presne vedieť do čoho idete a neočakávať, že jeho tvár sa bude časom meniť. Je to čiernobiely film, s minimom slov a len 30! zábermi pri dĺžke dve a pol hodiny. To znamená nekonečne dlhé zábery, ktoré skúšajú trpezlivosť diváka. 3 minúty sa varia zemiaky, ďalšie 3 minúty ich jedia a nasleduje 4-minútový pohľad von z okna – to všetko často len so statickou kamerou, pričom tieto činnosti sa ešte niekoľkokrát zopakujú. Priznávam, bola to nuda, ktorú narušili len občasné vsuvky, ako monológ tajomného návštevníka či príchod cigánov. Ale niekoľko vecí sa mi tu páčilo. V prvom rade je to celková atmosféra, neutíchajúca víchrica vytvára až postapokalyptické prostredie. Ďalej je to diabolská hudba, ktorá mi určite zostane v hlave ešte niekoľko dní a niektoré zručne natočené scény – napríklad hneď tá prvá má v sebe veľkú silu. Chápem aj, že Béla Tarr tým chcel niečo povedať, k čomu mi pomohlo aj prečítanie pár recenzií. Do pozornosti dávam napríklad túto. (31.08.2012)

Spolu s básníkem pravím: v poloutmě a polousvětle plyne tu den po dni. Mám s Tarrem dva problémy. Hudbu mu dělá jeho dvorní génius a já mám vždy potřebu si Víga po zhlédnutí Tarrova filmu zařadit do topky, jenže ta je zoufale plná. Druhý problém mi činí Tarrovo mírně sebestředné kochání se natočenými záběry. Ve střižně si mohl zařádit, ale to Tarr ne, to on nám radši nabídne několikasekundový záběr na mokrou košili, na strom ve větru, pohled na muže dívajícïho se z okna a mnoho dalších záběrů, které bylo líto Tarrovi vystřihnout, opodstatnění ve filmu nemají. Takže po delším váhání je to další Tarr za čtyři, i když film má nesporné umělecké kvality, ale takhle extrémně dlouhý skutečně být nemusel. (01.12.2019)

Turísnky kôň vo mne vyvolal túžbu vymyslieť novú filmovú škatuľku, ktorú som nazval poetický existencionálny realizmus. Pri jeho sledovaní strácate pojem o filmovom čase, o priestore a vlastne o všetkom. Bezčasie Tarrových filmov ich robí spoločne s ich myšlienkami nadčasovými, respektíve toto bezčasie ich ešte znásobuje. Turínsky kôň je niečo ako filozofický spis, rozprávaný obrazmi a hudbou. Dôkazom, že obrazmi sa dá vypovedať rovnako veľa, ako slovami. Tie sú však z podstaty veci "doslovné", filmové obrazy však nie. Preto ich mám o niečo radšej. A možno by som sa slov zriekol úplne aj v tomto filme, aby nedávali návod, ako tie obrazy čítať. Na takejto osamelej usadlosti môžete byť buď šťastní z toho mála, čo máte a uvedomovať si, že nič iné k životu nepotrebujete, alebo si uvedomíte tú existencionálnu ničotnosť všetkého navôkol a fakt, že kvôli prežitiu musíte vynaložiť nesmierne úsilie a pýtať sa, načo je to vlastne dobré. Ako k tomu pristupuje Tárr prostredníctvom svojich postáv, netreba dodávať. (30.08.2014)

Čekání na Nietzcheho na větrné hůrce aneb krutá absurdita na úkor diváka. Kůň netáhne, postavy sedí a zírají z okna a divák sedí v kině a zírá na ně. Jakýkoli náznak smyslu či významu je okamžitě rozmetán (grandiózní apokalyptický monolog souseda). Není nad kolektivní zážitek v kině, kde padají z publika famózní komentáře nepřítomného dění na plátně jako "dyť to ani nedojed", "tam je ale zima" nebo "kolik tam bude dní"? Jak příznačné, že v hektickém shonu festivalu člověk uhání na film, kde se nic neděje a červotoč dává dobrou noc, aby mohl v prázdných obrazech marně hledat kontemplaci nad tíhou lidského či koňského údělu. Béla Tarr přebírá po F.A. Brabcovi cenu za nejlepší režii větru. Jako film mizérie, jako performance nádherně podlé. (03.07.2011)

Jeden z najdôležitejších filmov vôbec! Číry očistený tragizmus. V rovine emocionálnej Ťažoba a Prostota, že to je aké to je, že to je absurdné. Srší z toho brutalita a zemitosť - až prízemnosť, náhoda a definitívnosť. Ako život. A nemožno od toho utiecť do ľúbivej melanchólie, ani do ľahko-dosiahnuteľného sentimentu. (19.02.2013)