Život podle Iona B.

Jak mi všichni tihle pábitelé - ožralkové připadají podobní. Jsou to zábavní chlapíci, velice vynalézaví při shánění alkoholu, jen od nich nikdy nesmíte vyžadovat spolehlivost, vracení peněz a jakékoliv přizpůsobování. To náš Toník si už popíjí v klídku někde nahoře... Jak se asi teď má Ion B.?.... Růžově bych to neviděla. (12.09.2014)

„Co je to pop art?" Úžasný chlapík a neskutečný životní příběh. Kolik podobných samorostů čeká na objevení? (08.04.2011)

Dokumenty veľa nepozerám, som ale fakt rada, že tento som si na MFF vyhliadla. V podstate je to taký malý americ, pardon, rumunský sen, keď sa z bezdomovca, po tridsať rokov si tvoriaceho umenie pre seba do šuflíka (bez šuflíka, je to predsa bezdomovec), stane z roka na rok niekto, koho diela obdivujú ľudia z vyššej spoločnosti v zahraničí a diela vystavujú vedľa Warhola. To vysoké hodnotenie má zopár dôvodov - prekvapenie, že zrazu niekto objaví 60ročného muža, zoberie ho z ulice, dá mu možnosť vystavovať v jeho galérii a úplne mu zmení život - a nie je to vymyslené, je to realita. Ďalej samotné diela pána Iona - tie koláže čo robil/robí sú podľa mňa mnohé skvelé, označujú ho za pop artistu a vtip je v tom, že keď s tým on začal, vôbec netušil, že niečo také má svoje meno a inde vo svete je to uznávané. Nie tak ale v domácom Rumunsku, kde si vládli komunisti, ktorých on z duše neznášal. Veľa jeho koláží je preto politických a venujú sa hlavne jeho "obľúbenému" Ceauşescu-ovi. Nie je to podané depresívne, ale s ľahkosťou a vtipom, sám Ion je asociál ako sa patrí. Malé ale výnimočné dielko, v novembri 2010 získalo Cenu Emmy! (MFF Bratislava 2010) + Takisto zaujímavá bola diskusia s režisérom po filme aj o tom, že záver celého príbehu bol aj pre nich otvorený a nikto nemohol vedieť, ako to celé dopadne. A podľa mňa to dopadlo super. (11.11.2010)

[IFF, Bratislava 2010] Tak ako každý, tiež často chodievam vôkol stroskotaných a životom ubitých osôb, je to pohľad-žalostivý. Neprehrabávam sa v tom či to ich vina je alebo nie je, ale pri letmom obídení alebo po vhodení mince sa za rohom občas sám seba spýtam: "Ako to?" Normálne som neveril, že z tak zložitých a záporných pomerov dokáže vzísť umelec horlivý. Osvietenec Bukurešti Ion Barladeanu, ktorý sa svojimi brilantnými/absolutistickými kolážami šplhá na lane z dna šachty plnej odpadkov na dočasné, možno i večné výslnie popredných európskych galérií a navyše nadobúda toho najzásadnejšieho-domova aj bicykla. Dan Popescu si zaslúži poklonu už len preto, lebo poskytuje zaslúženú šancu osobe ktorej nemožno uprieť dlhodobé pokusy o naplnenie náročnej úlohy-žiť dôstojne. Spoveď s obalom pominuteľným, ale s vnútrom nezhasiteľným. Nestrojená, nenútená-nádherná. (15.11.2010)

Bezdomovecký maliar, kolážista a solitér. Skvelo koncipovaný, informačne podnetný a dojemný dokument o ňom potvrdzuje známu a štátnymi umelcami (= štátom, resp. korporáciami akokoľvek dotovanými) často spochybňovanú skutočnosť, že kto sa chce venovať umeleckej tvorbe, sa jej venuje - bez ohľadu na vzdelanie, zárobok, ohlas publika a akékoľvek sociálne podmienky. V prípade naozajstného umenia ide totiž o vnútornú potrebu a nie o "umelcami a filozofmi" preferovanejšiu a rozšírenejšiu potrebu ohurovať druhých svojimi zväčša zakomplexovanými egami rozlievajúcimi sa v tonách priemerného a podpriemerného škváru a povýšeneckých filozofických grgoch a prdoch. P.S. Jedna z výstav Iona Barladeanua prebehla na jeseň 2011 aj v Bratislave: symbolicky pod holým nebom boli zhruba jeden mesiac vystavené kvalitné reprodukcie viacerých jeho koláží s priliehavo dosadenými popismi vzniku jeho prác a doterajšieho umelcovho života - zväčša bez stálej strechy nad hlavou. (19.10.2011)