Kára plná bolesti

Příběh barvitě a vcelku poeticky zobrazující pestrý, ale nesnadný život v zapadlé slovenské vesnici v době války. Chudí jsou odsouzeni k chudobě anebo ke způsobu obživy, který není právě počestný. Hodnota filmu tkví ani ne tak v příběhu samotném, jako spíš ve vykreslení různých figurek, které tvořily vrstvy tehdejší venkovské společnosti v jakémsi vnitřně uzavřeném světě, jenž nakonec válka rozmetala obrazně i doslova. Zejména v závěru přechází film až v jakési metaforické obrazy. Námět to není špatný, ale provedení občas schází větší režijní zručnost a propracovanost, některé scény jsou zbytečně rozostřovány lacinými televizními triky, což možná mělo působit tehdy moderně a efektně,  ale dnes to vyznívá spíš rušivě. Postrádal jsem také větší emoční hloubku - děj plyne bez většího vnitřního napětí, a to i v jinak tragicky zabarvených situacích. (04.05.2021)

Párnicého debut nemohol podľa môjho názoru dopadnúť lepšie. Príbeh je rozbitý na rôzne fragmenty ťahajúce sa počas jedného roka. Tieto fragmenty neposúvajú hlavnú rovinu príbehu z bodu A do bodu B - skôr slúžia ako prehliadka udalostí, dakedy významných, inokedy menej významných, ktorých hlavnou úlohou je vytvorenie určitých charakteristických čŕt dvojice hlavných hrdinov, ktorý majú veľa spoločného s Havettovými hrdinami s Ľalií poľných, ale ktorý vymenili roztopašnosť za vážnosť. Geišberg a Zednikovič sú tragický hrdinovia, chudobný, ale stále snívajúci. Druhá svetová vojna sa ich dotkne rovnako ako každého iného a všetky postavičky v ich dedine sú podriadené tejto dobe. Najväčším plusom je fakt, že všetky epizódy sú na konci filmu uzatvorené - majú dokonca spiritualistický charakter, pritom ústredná dvojica slúži ako zoznámenie sa s týmto lyrickým a tragickým svetom. Mnohý vyčítajú Párnickému, že nemá osobitosť. Podľa mňa je veľmi osobitý režisér, ktorého štýl sa nesie v tendenciách Jakubiska a Havettu a pritom zostáva trocha viacej nad vecou. Čím si ma rozhodne získal. (12.05.2013)

Ničnehovoriaca koláž príbehov postavičiek, ktorým sa akoby nechce žiť. Všetci sú otrávení, no túžiaci po šťastí. Všetci prešľapujú na mieste, v dedine, ktorá je naturalisticky vykreslená. Zaujme ešte jeden veľmi pekný hudobný motív dvoch priateľov žobrákov, ktorí sa nevedia i nechcú rozhýbať. Záver, ktorý nie je viac ozrejmený, myslím strojcu útoku, je čudný, no nejako to musel Párnický zapichnúť. (26.02.2019)

Príbeh dvoch kamarátov na sklonku 2. svetovej vojny v jednej slovenskej dedine. Tam sa bud človek prispôsobí podmienkam a bude si žiť lepšie, alebo ostane sprostý, pretože na to nemá žalúdok. Párnický obraz dediny a mentality ludí ponal formálne značne preštylizovane, až to pôsobí chcene a zbytočne melodramaticky až premúdrelo. Divák má pocit, že v dedine sú okrem starej mudrlantky na vozíčku iba dve ženy a o tie sa pochopitelne všetci bijú. Mne by viac sedel k látke strohý civilizmus, ako Párnického túžba ponúknuť film ako od Jakubiska. (04.03.2016)

Jak už je u Párnického zvykem, natočil velmi povedený film, kterému však k dokonalosti zase cosi chybí. Vyšel pokus o zasazení do poetického rámce, ale možná bych ocenila větší vyhranění (nebo souznění, to již dle libosti tvůrce) se Slovenským štátem. Takhle sice tvořil součást děje, ale nikoliv nedílnou, leč zřejmě měl být důležitou složkou, což skutečně nebyl. (23.03.2016)