Rozchod Nadera a Simin

120 minút vrcholne autentickej atmosféry, kde herci pôsobia ako obyčajní ľudia s obyčajnými problémami, ktoré v kontexte iránskej kultúry a tradícií pôsobia fascinujúco. To, čo je vo filme najcennejšie sú práve geniálne zrežírované a herecky stvárnené citlivé vzťahové momenty, nedopovedané morálne dilemy a vierou definované rozhodnutia...Nevšedný filmový zážitok! (01.08.2012)

Berlínským medvědem ověnčený rozpad jednoho vztahu nabízí samé otázky, v kterých se pak rozpouští cokoliv, co by mnou mohlo otřást. Farhardi balancoval tak dlouho nad propastí nevyřčenosti, až do ní zahučel i se svým celým filmem. Strach z odpovědí je znát celým filmem. Jinak je však Rozchod velice chytrým filmem, který psychologický rozbor jedné rodiny proplétá s detektivním příběhem. Nečekaná svůdná kombinace. (11.07.2011)

Veľmi, veľmi, skutočne veľmi silný a ťažký film, ktorý sa neľahko opisuje. Hĺbková sonda doprostred pomerov v súčasnej iránskej spoločnosti, a vlastne z globálneho hľadiska aj celého Blízkeho východu. Ťažko tento film škatuľkovať, najzjavnejšie je to vzťahová, a čiastočne aj konverzačná civilná dráma o tom, čo všetko môže spôsobiť jediný rozchod titulného páru s maloletou dcérou. Reťazec udalostí, do ktorého sa zamotáva čím ďalej, tým väčší počet nezainteresovaných a nechtiac vtiahnutých osôb vyúsťujúci do série žalôb a rozpadu vzťahov v sieti právd, poloprávd a klamstiev, je asi tým najpôsobivejším, čo som za posledné roky videl. Asghar Farhandi má moje obrovské uznanie a rešpekt, a ja si z filmu, i keď sa paradoxne nejedná o nijaký prvoplánový doják, odnášam pomerne veľkú depresiu, a uvažujem o zaradení do obľúbených. 100% (02.02.2014)

Dobre situovaná manželská dvojica čelí vážnemu problému. Simin sa chce rozviesť, lebo Nader nechce odísť do zahraničia a ten nechce odísť, lebo sa musí starať o chorého otca, ktorý býva v spoločnej domácnosti. Ich dospievajúca dcéra sa stáva jazýčkom na váhach... Ak by si miekto myslel, že týmto sa manželská dráma začína a končí, má len čiastočnú pravdu. Tu ide o viac. Celý príbeh razom dostáva inú dimenziu a je cťou tvorcov, že ju v komplikovanej krajine, akou je Irán, zvládli dokonale. Z manželskej drámy sa dostávame do súdnej ( nie však v našom európsko-americkom ponímaní, ako ho poznáme ), divák je konfrontovaný s náboženskými zvykmi, predsudkami a systémom. Z tohto pohľadu je viac ako žiadúce spoznať aj inú mentalitu. Film je natočený precízne a poctivo a poodkryje nám život v spoločnosti, ktorá je nám neznáma. (03.03.2012)

Málokedy vidieť film, riešiaci podstatné veci. Ozaj podstatné. Nie tie, čo sa za podstatné umelo vydávajú. Rozchod Nadera a Simin tak činí. Ukazuje veci obvykle nevidené. Napríklad, že dôvodom rozvratu manželstva nemusí byť nejaká bližšie neurčená šmirgľa v mysli, ale aj jednoduchá túžba jedného z páru odísť inam. A s ňou spojený ostrý nesúhlas toho druhého, pretože cíti povinnosť doopatrovať chorého rodiča. V našom pásme tomu slúžia koncentrákmi páchnúce sociálne domovy - kto by sa už len naťahoval s nejakým starým dementom v podobe otca či mamy? Inou vecou sú etické hranice pri privátnej starostlivosti o nevládnych ľudí druhého pohlavia. U nás toto nik nerieši. Aké hranice, etika? Veď my, neverci, môžeme všetko, aj sa s opatrovaným vychrápať - tak čo? Inou vážnou témou je skĺbenie starostlivosti o dieťa s prácou, do ktorej treba zavčasu a dlho dochádzať. Málo, veľmi málo ľudí si v tuná uvedomuje, že podvodné, nečestné manévre a klamstvá namierené voči iným ľuďom sa napokon vždy odrazia kdesi vo vlastnej rodine toho, čo konal neférovo. Potom len každý bedáka nad tragickými nehodami. Nik si za Boha nevie spomenúť, prečo je osud taký nespravodlivý. Pritom ide veľmi často len o odlesky kriváckeho jednania voči niekomu, prejaviace sa neskôr na deťoch, partnerkách, súrodencoch, rodičoch. Dokázal by bežný muž a žena z Európy koncom dňa odprisahať na Bibliu, alebo ak neverí v Boha, tak na svojich predkov a deti, že konal počas celého dňa riadne a spravodlivo? Je toho oveľa viac, prečo je Nader a Simin skvelý, prečo mám iránsku kinematografiu vo všeobecnosti veľmi rád. Lebo často rieši čisté otázky prostého žitia, neskalené výkalmi módy a toho čo letí v psychológii vzťahov. Bonusom je záver, neposkytujúci jasnú odpoveď na otázku, ktorého z rodičov si vyberie dcéra pre ďalšie spolužitie. Hoci aj tu platí múdremu napovedz, hlúpemu dopovedz. A režisér teraz len napovedal. (01.02.2015)