Calvet

Tak sa zdá, že mám neobyčajnú intuíciu vybrať si skvelý dokument, založený na silnom a zaujímavom príbehu človeka, o ktorom sa potom dozviem, že je umelec (nečítam obsahy, nechcem spoilery) Čmára, maľuje či v prípade Iona B. robí koláže. Film o Ionovi som videla minulý rok na bratislavskom festivale, mesiac-dva dozadu som ho stretla. Jeana Marca asi nestretnem, ale som vďačná aj za sprostredkovaný príbeh jeho života. Celý čas ako rozprával o svojom osude a minulosti som si hovorila, že áno, dobre rozprávaš, nie som v nemom úžase, sem-tam dáš milý možno smutný vtip a grimasu, ktorá pobaví...Postupne som si hovorila, niečo takéto, táto kombinácia, to sa nedá vymyslieť, to je život. Ani nie tak krutá hra osudu sama o sebe, ale sled zlých rozhodnutí človeka, ktorý má svojich vnútorných démonov a ktorého zachráni taká obyčajná vec ako maľovanie. Doslova. Nechcem aby to znelo klišoidne, neviem ako inak to napísať, pozrite si to, dokumenty sú v tom dobré, že sa nehrajú na niečo iné, ľuďom v nich sa dá dôverovať a nepôsobia na vás, ako by vás chceli poučovať či citovo vydierať. Iba rozprávajú svoj príbeh. Cítite, že keď vám dajú nejakú radu, podľa ktorej sa môžete no nemusíte riadiť, robia to preto, že to čím si prešli, bolo dosť na to, aby mohli iným ukázať cestu. Skutočnú silu tohto dokumentu som si začala uvedomovať v závere, keď som plakala, prišlo to neskoro ale s netušenou silou, pretože keď som opustila kinosálu, ešte som mala slzy na krajíčku a cítila v sebe taký dusivý pocit, ktorý mi nedovoľoval sa poriadne vyjadriť. (IFF Bratislava, 5.11.2011, Eurovea) (06.11.2011)