Tmavě červená

Scény se zamaskovaným vrahem jsou špičkové a pointa i neokoukaný koncept rozhodně zvedají palec nahoru, ale nemohlo to vážně být o 15 minut kratší? Argento často úplně kašle na rytmus a některé scény až neúměrně protahuje, což je v případě takhle autorsky silného a výrazného díla velká škoda. Na 4* to určitě stačí, ale znovu bych si to celé jen tak nepustil. 75% (31.10.2020)

Mistrovské dílo, ve kterém Argento zúročil zkušenosti z předchozích snímků a přidal šťavnaté gore, které se bude v dalších snímcích stupňovat. Na trikové stránce se podíleli G.Natali (Děs v opeře, Suspiria) a C.Rambaldi (Vetřelec, E.T., Duna). Režisérova oblíbená červená je nejen v názvu, ale jako nit se vine celým filmem. Vraždy jsou patřičně brutální, vrah opět používá chladné zbraně a typické černé kožené rukavice. Při pátrání po vrahovi na vlastní pěst se hlavní hrdina dostává do ohrožení života a přitom si uvědomuje, že z rozjetého vlaku již nevyskočí. Filmu dominují (jak bývá u italských snímků dobrým zvykem) působivé interiéry, vrcholem pak je nádherná secesní vila, ve které údajně straší. Argentovi bylo vytýkáno obrazové neumětelství, ale spíše jde o to, že rozbitím kompozice a nerespektováním zlatého řezu zvyšuje napětí a dosahuje tajemné až skličující atmosféry. Skvělou práci odvedli Goblini, jejichž hudba výborně doplňuje a předznamenává děj (kdyby film nevznikl před Halloweenem, podezíral bych je z kopírování Carpentera). Viděno pětkrát a stále úchvatné. (24.03.2012)

Ľakačky, hrôza a atmosféra strašidelného domu a dávno zabudnutého zločinu by neboli tak účinné, pokiaľ by nebol správne objasnený motív vrážd. Podobne, ako pri Vtákovi s kryštálovým perím má aj v tomto prípade vrah nejaký ten svoj dôvod, ktorý súvisí v tomto prípade s postavením žien v spoločnosti, nie je polopaticky vysvetlený a divák má aspoň nad čím po filme popremýšlať. Bál som sa, že dve hodiny budú príliš, ale Argento správne stupňuje napatie a myslím, že vo filme je tých krvavých scén dosť. Bohužiaľ sme v 70tych rokov plných prapodivnej talianskej filmovej hudby, ktorá neraz napatie preruší v tom najlepšom, ale to je daň pre dnešného diváka, na toho vtedajšieho to fungovalo možno opačne. Najstrašidelnejšie mi pripadali napriek solídnym vraždám obrazy u prvej obeti pri napínavom finále. Z trojice filmov, ktoré som od Argenta zatiaľ videl, to najlepšie. (26.08.2013)

Tento film nezačal pre mna zaujímavo,lebo to začalo predstavením kde hovorila niečo ako jasnovidka,že vie čítat myšlienky,lebo na mna to vyznelo troška groteskne ale od tej chvíle to začalo mat grády.Další z Argentoviek kde je tajomný vrah,ktorý svoje obete veselo masakruje a je tu tá nadherná tajomnost,prečo si vždy rád pozriem film od Argenta.Hudba tu nebola agresívna ale viac upokojujúca,také príjemné tony aspon po vačšine.Ako mu auto prešlo po tvári,to bolo silné drastické.Na viac ako dvoj hodinový film,tam bolo pomenej vrážd ale nevadilo mi to,lebo film disponuje veľmi svižným dejom.Pravé giallo s pravým nefalšovaným strachom.A ten šialený koniec ma len utvrdil v tom,že to je jedno z Argentových najlepších diel. (24.04.2014)

Máloktorý režisér dáva prednosť opulentnosti obrazu a emócii vízie pred samotným príbehom tak ako to robí Dario Argento. Ako filmára par excellence ho zaujímajú predovšetkým filmové kvality a príbeh je viac-menej len zámienkou na rozohranie bizarných fantazmagórií, ktoré sa nám zvyknú premietať v hlave vo chvíľach tesne pred spánkom alebo pred zobudením - vo chvíľach, kedy už nerozlišujeme realitu od sna a naopak. V "Hlbokej červenej" hudobníka v podaní Davida Hemmingsa fascinuje i desí vrah vyčíňajúci v jeho okolí a vydáva sa po jeho stopách. Argento vychádza z klasických libri gialli - literárnych krimi thrillerov brakovej úrovne a produkuje geniálny horor, ktorý diváka predovšetkým silne magnetizuje, pretože triviálny príbeh so sériou brutálnych mordov kombinuje so subtílnou atmosférou talianskej metafyzickej maľby (ľudia-figuríny, pusté námestie s mohutnou fontánovou sochou), kontemplatívnym melancholickým retrom Američana Edwarda Hoppera (citácia jeho obrazu "Noční tuláci" z roku 1942) či zneisťujúcim surrealizmom (skupina sôch visiacich v polotieni, galéria tvárí so zatretými zreničkami na spôsob Modiglianiho portrétov, groteskná mechanická bábka). Najsugestívnejšia je 10 minútová scéna zasadená do prostredia devastovanej secesnej vily, ktorej oblúky a krivky evokujú spomienky upadajúce do zabudnutia ale i bludisko myšlienok, neistotu a šialenstvo. Súhra obrazu a hudby je tu taká majstrovská, že celá zápletka je nám odrazu úplne ukradnutá. Vila s tajomným obrazom pod omietkou pripomína dom Quinta del Sordo maliara Goyu, plný hrôzostrašných fresiek. Je ťažké zmysluplne rozprávať o filme s takým ťažkotonážnym imaginatívnym potenciálom. Omnoho jednoduchšie bude pre mňa spomenúť môj sen zo 14.septembra 1996, ktorý akoby bol vypadol z tohto filmu - starý zdevastovaný zámok plný odpadkov, obývaný fantómami v secesných kostýmoch, s tajomnými maľovanými odkazmi na stenách, s malou skrytou miestnosťou a s hráčom na čembalo... PS: Tú báječne strašidelnú secesnú vilu našiel Argento v Turíne. Volá sa Villa Scott (resp. Palazzina Scott) a postavil ju architekt Giovanni Fenoglio roku 1902. Fontána je takisto v Turíne, na Piazza C.N.L. Nie je ani renesančná, ani baroková, ale "fašistická", od Umberta Baglione z roku 1937 a predstavuje rieku Pád. (12.11.2004)