Pták s křišťálovým peřím: Přízrak teroru

Bird with the Crystal Plumage je podle mě příběhově typicky argentovskej film z jeho ranější tvorby, založenej hlavně na detektivním stylu a až druhořadě na hororovým žánru. Nicméně vyšetřovací část je moc pěkně udělaná, sice vrah je celkem lehce uhádnutelnej skoro hned ze začátku, ale Argento se celkem umě snaží celou věc zamaskovat a působí to docela dobře, že si člověk neni úplně jistej a konečný vysvětlení je docela inteligentně podaný, což se teda moc nevidí. Hrorová část, ale už postrádá nějakou větší gradaci, herci se tam tak nějak plácaj a řvou, ale člověk jim ten strach stejně moc nevěří a vrahova osoba je tady taková nemastná neslaná, krom toho zabíjení se tady obešlo bez jakýchkoli gore efektů, objevilo se jen pár cákanečků krve, což je docela škoda, chtělo to trošku přitvrdit. (04.06.2008)

L'Uccello dalle piume di cristallo (lekcia ľubozvučnej taliančiny v celej svojej kráse) drží u mňa hneď dvojnásobné prvenstvo - je to môj prvý Argento vôbec a zároveň maestrov debut, čo je na ňom asi tá najprekvapivejšia skutočnosť. Už od úvodnej scény ma totiž absolútne uhranul nemiestne pôsobivou vizuálnou kompozíciou scény útoku v galérii (ako príznačne zvolené prostredie vzhľadom na Argentovu budúcu reputáciu a jeho najsilnejšiu stránku), sprevádzanou temnými tónmi Ennia Morriconeho ("kúzelník za kamerou" a ďalší z nefalšovaných kráľov obrazovej sugescie Vittorio Storaro v tej dobe debutoval, takže jeho účasť je pochopiteľná, ale ako dostal už do svojho prvého filmu Morriconeho je pre mňa záhada). Veľké presklené vchodové dvere, moderný dizajn, skulptúra vtáčej nohy a kontrast belostného povrchu sály s karmínovočervenou krvou ženy, plaziacej sa po zemi a prosiacej o pomoc. K tomu perfektné využitie svetla a tieňa, a neodmysliteľná poetika kožených rukavíc a chladnej ocele, vnárajúcej sa do tela. Tak sa robí to, čo poznáme pod pojmom atmosféra. Opojný audiovizuál (každá vražda má svoj štýl a predchádzajú jej zaujímavé obrazy, plus nápad vizuálne pripodobniť neúplnú spomienku spisovateľa k fotografiám vraha je výborný) a dynamické tempo deja dajú zabudnúť aj na mierne nedostatky príbehu a lapsusy v logike chovania postáv (záver pôsobí trochu ako na drogách, ale zážitok našťastie pokaziť už nedokáže). Predsa len je nutné si uvedomiť, že Argento len dômyselne využíva základné princípy filmu, teda práve to, čo vidia naše oči a počujú naše uši. Keď chcem film dokonale rafinovaným spletitým dejom, siahnem po Nolanovom Memente či Hitchovom Vertigu, alebo len kvalitnom románe. U Argenta, zdá sa, nič také nepotrebujem, čo na druhú stranu neznamená, že by dej plný zvratov s relatívne prekvapivým finále nemal divákovi čo ponúknuť. Akurát skôr divákovi v 70.-tych rokoch, ako tomu súčasnému. I napriek tomu som veľmi spokojný a konečne plne chápem označovanie mojej obľúbenej režijnej dvojice Cattet-Forzani za pokračovateľov Argentovho odkazu. 80% (04.08.2014)

Klasický rukavicový Argento. A je to opravdu povedené giallo, vůbec není poznat že je to debut tohoto italského klasika. Scénář je výtečný, založený na jediném, zdánlivě nepodstatném detailu a Storariho kamera je luxusní. Paradoxně se nemůžu ubránit dojmu, že Morriconeho hudba je tentokrát nejslabší složkou filmu. Každopádně, co do atmosféry děsu a strachu byla mnohem lepší Suspiria. (30.01.2011)

Ja viem, že Argentova tvorba je hlavne o šialenom farebnom vizuáli, ale v prípade Vtáka by som určite neopomenul ani "šialenú" hudbu, ktorá dotvára atmosféru filmu neuveriteľným spôsobom. Špeciálne pri naháňačke medzi autobusmi, pri ktorej som si spomenul na Memento. Vták je film, ktorý svojimi logickými nezrovnalosťami v priebehu filmu diváka pripravuje na najhoršie možné alternatívne konce, ale mňa naopak záver uspokojil, pretože aj keď je očakávaný, dáva predošlému deju význam a dá sa povedať, že všetko vo filme je na konci vypointované. Dokonca ostávajú niektoré otázky do budúcnosti postáv zaujímavo otvorené. Argento sa snažil prelomiť jednu trilerovú dogmu, čo sa mu svojim spôsobom podarilo a naštartoval kariéru solídnym, i keď v niektorých smeroch dnes už úsmevným trilerom. (11.08.2013)

Je to Argentova prvotina a naozaj som čakal či budem spokojný,keď som videl všetky največšie jeho skvosty Argentovej kinematografie.Vrah v žltej to bola náhoda alebo zámer?Vraždy boli slabo spracované a mínali sa účinkom a pomaly neboli ani vidiet,len parkrát vystriekne krv v tomto ohľade to bolo slabé.Ale atmosféra v niektorých prípadoch bola silná a tu už hrá film na krásny vizuál a aj kamera bola super. Hlavne ma potešila tá stara známa tajomnosť vraha,možete len premýšlať kto to može byt aj keď ako film išiel do finále tak to bolo jasné.Najlepším hercom bol ten strelený umelec ktorého zahral skvelí M. Adorf.A finále bolo jedno z najslabších z Argentoviek.Pre mna je to tak že Argento sa ešte len pripravoval na lepšie snímky. (25.04.2014)