Pták s křišťálovým peřím: Přízrak teroru

Giallo thrillery sú o obrazovej kompozícii, dôkladnom výbere a dotvorení špecifických lokalít a hlavne o atmosfére, pre ktorú sú ostatne ony dva aspekty základným stavebným kameňom. Pointa býva uz v dnešných časoch nevzrušivá a niekedy až naivná. Táto Argentovka taktiež v závere nešokuje, no vo výprave a kamere je bezkonkurenčne na špici - pre Argenta sú farby interiérov akoby ďalšími postavami filmu. Krásne "screaming queens", bizarná rolička Maria Adorfa čoby outsiderského umelca - magora živiaceho sa mačacím mäsom; a iná nezabudnuteľná postava odpudivého nájomného vraha v žltej bunde, ktorý vás bude prenásledovať v snoch. Jeho scéna na parkovisku autobusov, hypnoticky a znepokojivo zostrihaná, je najnapínavejšia z filmu. Pre mňa určite lepšie giallo než Argentova iná slávna pecka Deep Red. (26.07.2010)

"A TO MI ŘÍKALI - JEĎ DO ITÁLIE, TAM SE NIC NEDĚJE" upozorňuje Argento hrdinovými ústy na čerstvý razantní nástup gialla i sebe sama. Argento se teprve rozjíždí, ale i tak mu to jde od ruky. Pár fajn záběrů a ústřední lalala motiv, ale vizuálně ani hudebně zatím žádná velká divočina a ani žádné krvavé orgie, zato mě překvapily vtipné komické figurky a momenty. Závěrečné vysvětlení bylo notně krkolomné a schválně překryté skvělým baletem letadel, ale vrah se mi móc líbil. (18.10.2011)

L'Uccello dalle piume di cristallo (lekcia ľubozvučnej taliančiny v celej svojej kráse) drží u mňa hneď dvojnásobné prvenstvo - je to môj prvý Argento vôbec a zároveň maestrov debut, čo je na ňom asi tá najprekvapivejšia skutočnosť. Už od úvodnej scény ma totiž absolútne uhranul nemiestne pôsobivou vizuálnou kompozíciou scény útoku v galérii (ako príznačne zvolené prostredie vzhľadom na Argentovu budúcu reputáciu a jeho najsilnejšiu stránku), sprevádzanou temnými tónmi Ennia Morriconeho ("kúzelník za kamerou" a ďalší z nefalšovaných kráľov obrazovej sugescie Vittorio Storaro v tej dobe debutoval, takže jeho účasť je pochopiteľná, ale ako dostal už do svojho prvého filmu Morriconeho je pre mňa záhada). Veľké presklené vchodové dvere, moderný dizajn, skulptúra vtáčej nohy a kontrast belostného povrchu sály s karmínovočervenou krvou ženy, plaziacej sa po zemi a prosiacej o pomoc. K tomu perfektné využitie svetla a tieňa, a neodmysliteľná poetika kožených rukavíc a chladnej ocele, vnárajúcej sa do tela. Tak sa robí to, čo poznáme pod pojmom atmosféra. Opojný audiovizuál (každá vražda má svoj štýl a predchádzajú jej zaujímavé obrazy, plus nápad vizuálne pripodobniť neúplnú spomienku spisovateľa k fotografiám vraha je výborný) a dynamické tempo deja dajú zabudnúť aj na mierne nedostatky príbehu a lapsusy v logike chovania postáv (záver pôsobí trochu ako na drogách, ale zážitok našťastie pokaziť už nedokáže). Predsa len je nutné si uvedomiť, že Argento len dômyselne využíva základné princípy filmu, teda práve to, čo vidia naše oči a počujú naše uši. Keď chcem film dokonale rafinovaným spletitým dejom, siahnem po Nolanovom Memente či Hitchovom Vertigu, alebo len kvalitnom románe. U Argenta, zdá sa, nič také nepotrebujem, čo na druhú stranu neznamená, že by dej plný zvratov s relatívne prekvapivým finále nemal divákovi čo ponúknuť. Akurát skôr divákovi v 70.-tych rokoch, ako tomu súčasnému. I napriek tomu som veľmi spokojný a konečne plne chápem označovanie mojej obľúbenej režijnej dvojice Cattet-Forzani za pokračovateľov Argentovho odkazu. 80% (04.08.2014)

První ze zvířecí trilogie a zároveň debut Daria není vůbec špatnou záležitostí. Napětí zde funguje, bez krve, či obrazového násilí lépe, než kdejaký horor s vizuálními efekty a drahou výpravou. Jediné v čem mám trošku problém s Argentovými filmy jsou herecké projevy, a divně ustříhané momenty, např.střelba. Ale na druhou stranu stylizace a vytvoření napínavého prostředí a situace s velmi zvláštní a zajímavou hudbou z pera pana maestra Morriconeho je to, co mě s přehledem udrželo v pozornosti až do úplného konce. A i ve výsledku přimhouřit oči nad všemi nedostatky, které tento film má. (29.09.2011)

Jakmile mne u gialla neosloví příběh nebo nepohltí atmosféra, jsou mi nějaké vizuální orgie víceméně ukradené. A to je přesně případ Daria Argenta a (nejen) jeho prvotiny. Co naplat, že tímto filmem inspiroval spoustu dalších režisérů, za to mu patří velký dík, ale jen proto nemohu dát jeho debutu lepší hodnocení. (21.05.2010)