Obsahy(1)
Film režiséra Igora Siváka sa venuje poľsko-slovenskému pohraničiu, ktoré dlhodobo ostávalo na periférii dejinných pohybov i záujmu. Práve vďaka tomu sa tu vytvoril priestor pre "dobrodruhov" akým bol aj József Kuraś zvaný Ogieň, ktorý spolu so svojou bandou po druhej svetovej vojne pripravil o život stovky nevinných poľských i slovenských civilistov. (oficiální text distributora)
(více)Recenze (1)
Film je dokumentom o osude bohom zabudnutých dedín na severe Slovenska s ktorými si osud zahrával takmer 100 rokov. Výpovede svedkov poukazujú na nezáujem riešenia problémov v tejto oblasti, či už v období ČSR alebo aj celé obdobie po 2. svetovej vojne. Slovensko stratilo v roku 1920 časť svojho územia. Práve 28. júla si pripomináme udalosti, keď ČSR ako novovzniknutý štát musel nútene odstúpiť 27 severoslovenských obcí s viac ako 25 tisíc obyvateľmi Poľsku. Na Orave to bolo 14 obcí (Bukovina-Podsklie, Harkabúz, Hladovka, Chyžné, Jablonka, Oravka, Pekelník, Podvlk, Sŕnie, Suchá Hora, Veľká a Malá Lipnica, Vyšná a Nižná Zubrica). Na Spiši išlo o 13 obcí: Čierna Hora, Durštín, Fridman, Jurgov, Kacvín, Krempachy, Lapšanka, Nedeca, Nižné a Vyšné Lapše, Nová Belá, Repisko, Tribš. V roku 1924 sa ČSR vrátili Hladovka i Suchá Hora, avšak výmenou za chotáre Jurgova a Nižnej Lipnice. Orava a Spiš boli Benešom vymenené za tešínske uhlie. A to nebolo všetko nasledoval v decembri 1938 opäť poľský vynútený zábor časti Vysokých Tatier s Javorinou, Pienin s Lesnicou, na Orave dedín Hladovka a Suchá Hora a ďalších území, najmä na Kysuciach s ďalšími 20 000 slovenskými dušami. Na slovensko poľských hraniciach sa už vtedy strieľalo. Boli to prvé výstrely 2. svetovej vojny. A tak 2.9.1939 si slovenská armáda prišla po svoje územie a pripojila ho k Slovenskému štátu. Po vojne dňa 17. júla na územie Spiša a 14. augusta na Oravu vkročilo poľské vojsko, obsadzujúc úsek poľsko-slovenskej hranice. Kto len troška ovláda históriu rokov 1945 - 1947, vie aká zložitá bola situácia na slovensko-poľskom pohraničí a aké bolo položenie slovenskej menšiny na poľskom Spiši a Orave, ktorá sa nechcela vrátiť do poľského štátu a podnikala priam zúfalé kroky, aby tomu zabránila. Pritom sa to umocňovalo nepriateľskou činnosťou poľských štátnych orgánov, to znamená štátnej správy, bezpečnostných orgánov, cirkevných hodnostárov, čo sa prejavovalo vypovedaním slovenských učiteľov a kňazov, diskrimináciami pri zásobovaní a pod., a to sa ďalej umocňovalo teroristickou činnosťou jednotlivcov a najmä skupín, ktoré vyvíjali zločineckú činnosť na vlastnú päsť. Najmä činnosť bandy Kuraśa-Ogňa tvorila len časť protislovenského teroru, hoci najkrvavejšiu a najbrutálnejšiu. V tomto období Ogoň uvaľoval na spišsko-oravské obce vysoké peňažné kontribúcie z dôvodu ich snahy o pripojenie k Slovensku, raboval usadlosti Slovákov, konkrétnym osobám, resp. rodinám dával ”rozsudky”, aby sa okamžite vysťahovali na Slovensko pod trestom smrti a neštítil sa ani vrážd. A to je obdobie takmer dvoch rokov, kedy sa vŕšil na Slovákoch, len preto, že sa hlásili k slovenskej národnosti ()