Na hranicích impéria

Väčšinu komentáru venujem úvahe o veciach, ktoré spôsobujú, že vznikajú takéto situácie. Má mať každý národ svoje vlastné územie pre život a svoj vlastný štát? Podľa mňa existujú len 3 normálne formy. Keď národ ani nie je samostatným národom, je to len akýsi odčlenený príslušník jednej rodiny ako Morava, mal by zostať v štátnom zväzku s tým s ktorým má skoro všetko spoločné, tu napríklad s Českom. Do tejto formy treba zaradiť aj územia odčlenené násilím, napríklad Kosovo, ktoré by malo zostať v štátnom zväzku so Srbskom, lebo po veky doň patrilo, je s ním späté a menšina, ktorá sa tam vytvorila nemá právo ho zobrať inému štátu, navyše keď tá menšina má svoj vlastný štát už inde. Napríklad v tomto prípade albánska menšina, ktorá ovláda Kosovo a pritom existuje Albánsko. Iný prípad je zle stanovenie hraníc po vojne, pri Republike Srbskej, ktorá je v Bosne a Hercegovine a roky Srbom patrili tieto územia a žili tam takmer len oni, takáto časť by nemala zotrvávať vo zväzku, ktorý nemá opodstatnenie a mal by sa pripojiť k materskej krajine, od ktorej bola násilím odtrhnutá. Teda v tomto prípade Republika Srbská k Srbsku. Druhá forma zahŕňa územia samostatných národov, ktoré majú vlastnú kultúru, ale takmer identickú a stáročia spätú s iným štátom. Ruská federácia je aj dnes zväzok mnohých národov a území do nej patriacich. Tieto územia by pre mierové a dobré spolunažívanie mali mať autonómie s možnosťou si v niektorých veciach rozhodovať sami, ale nemali by sa odčleňovať od väčšieho celku s ktorým sú úplne späté. Abcházci a Južný Osetínci sú spätí tak s Ruskom ako aj s Gruzínskom. Južní Osetínci však patria do jedného národnostného celku so Severnými Osetíncami a tí patria do Ruskej federácie. Preto by malo byť umožnené sa Osetsku zjednotiť a vybrať si ku komu chcú patriť. V tomto je to dosť jasné, že by mali byť autonómnou oblasťou Ruskej federácie. Abcházci sú prípad ako Dagestan, Čečensko, Tatarstan. Nie sú to národy ako Gréci, Nemci a podobné, sú takmer úplne späté so svojou oblasťou, ťažko ich odlišovať, nie je možné, aby existovali ako samostatné štáty, keď ako národnosť po tie stáročia už prakticky nie sú. U spomínaných na rozdiel od Abcházcov je jasné, že by mali byť autonómnymi oblasťami Ruskej Federácie. Abcházcom by zas malo byť umožnené slobodne sa rozhodnúť, ku komu sa pričlenia, či budú autonómnou oblasťou v Ruskej federácii alebo v Gruzínsku. Dnes si tam žijú pod patronátom Ruska a prakticky sú neoficiálnou autonómnou oblasťou Ruska, takže by sa tak mali začleniť do tohto celku. Gruzínci nemajú právo o nich rozhodnúť, keby sa však vzťahy zlepšili a Abcházci by si vybrali Gruzínsko, tiež by to nebolo zlé riešenie byť zas v ňom autonómnou oblasťou, ale rozhodnutie je na Abcházcoch. Takisto do tejto formy treba zaradiť aj Kurdistan a Tibet, tieto krajiny by fakticky mali existovať ako autonómie vo svojich celkoch, kam patria. Tretia forma sú samostatné štáty, kde je zreteľná samostatná kultúra, existencia národa, preto by takéto krajiny mali byť samostatné ako Slovensko s národom Slovenským, či India ako zväzok rôznych indických národov alebo Ruská federácia ako zväzok slovanských a niektorých neslovanských, ale silno spätých a takmer úplne prepojených národov. Po poslednej úrovni by mali nastať únie a celky historicky spätých národov zo spoločného kmeňa, ktoré majú veľa spoločného. Preto by mali existovať spoločenstvá národov spolupracujúcich v mnohých témach obchodu, voľného pohybu ako spoločenstvo slovanských krajín, deliace sa na tri skupiny západoslovanské, juhoslovanské a východoslovanské, lebo si povedzme takí Ukrajinci, Bielorusi a Rusi majú skoro totožný jazyk, kultúru a ekonomickú prepojenosť, mali by spolupracovať. Takisto ako Česi a Slováci sa veľmi nelíšia a sú príkladom spolunažívania pre svet, či Chorváti, Čiernohorci, Bosniaci a Srbi sa jazykom skoro vôbec nelíšia, skôr náboženstvami, preto by mali mať v tejto únii svoj vlastný podkmeň spolupráce. Taktiež aj germánske krajiny ako Nemecko a Rakúsko by mali mať svoju úniu alebo krajiny Južnej Ameriky ako napríklad Čile, Argentína, Bolívia, Venezuela, ktoré sa veľmi nelíšia by mali spolupracovať v nejakej hispánskej únii. Nakoniec by všetky tieto menšie únie mali spadať pod kontinentálne ako Európska, Juhoamerická, Africká, tie by boli iného formátu ako dnes, robili by len akéhosi spojovateľa týchto únií spoločných národnostných kmeňov a na vrchole by bola OSN, ktorá by udržiavala spoluprácu a mier medzi všetkými týmito podskupinami. Dnešné formy Európskej únie, či USA ako nasilu spravenej zmesi národov, ničia kultúry, vzťahy. Či politické nezhody v ideológiách ako Severná Kórea a Južná Kórea. To je jeden národ. Také krajiny by si mali ujasniť na akom princípe hospodárstva budú fungovať a ak budú jedni chcieť jedno a druhí druhé, treba robiť kompromisy a zobrať si z každého systému to najlepšie, to kde nájdu kompromisy a nie každý iné, to by si mohol každý dom vyhlásiť nezávislosť a žiť si svojím hospodárstvom. Možno sa vám tento komentár nezdá k filmu, ale naopak ja ním chcem vysvetliť môj pohľad na vec a celú rozoberanú problematiku. Dokument nezachytáva veľa vecí, dosť obchádza vojnu, ale chápem, že rieši skôr vzťahy, je to celkom zaujímavý pohľad, ale v mnohých prípadoch nedotiahnutý, dosť dáva priestor politológom a mám pocit, že menej ľuďom a politikom, či to rozobratie histórie, snahy o riešenia nie sú nejak extra kvalitné a aj dĺžka je krátka. Je to však celkom dobrý dokument, tesne pod štyrmi hviezdami. Som rád, že tu nie je cítiť nadržiavanie nejakej strane a je dosť nestranný a dosť profesionálny, len priemerný na rozobratie a popísanie situácie. Nejde do hĺbky, stále môžu mať ľudia v tom chaos. (29.08.2012) (méně) (více)