Frank

I do not love you all! Hm, taká hipsteřina hrajúca sa zbytočne na niečo viac, resp. nasilu alternatívna komédia o alternatívnej kapele pre kvázi alternatívnych divákov. Na podivného Franka nosiaceho na hlave veľkú masku som sa dosť tešil a uznávam, že v jadre to je značne originálny, zaujímavo bizarný film s príjemnou dávkou sarkastického nadhľadu a s ironickými narážkami na život a vtipné to v pár momentoch skutočne je, lenže naplniť nejaké „vyššie – čítaj: artové“ ambície sa nepodarili, aj keď sa o tom film vehementne snaží. Nejakej kritiky tu je zúfalo málo a scvrkáva sa len do prázdnych a jednoduchých myšlienok typu „fuj, zlý mainstream – oslavujme alternatívu!“ bez širšieho kontextu. O nejakom hlbšom spracovaní témy sa veľmi nedá hovoriť. Na pozadí toho sa navyše pohybujú až príliš divní, prípadne nedostatočne výrazní členovia kapely, ktorí jednoducho nie sú zaujímaví a tak si k nim divák nevytvorí žiaden hlbší vzťah (prekvapivo aj inak môj obľúbený Fassy mi tu prišiel nejaký nemastný, neslaný). Tým pádom plnohodnotne nefunguje ani to záverečné preklopenie do osobnej drámy. Vo výsledku to určite nie je zlý film a je to taká zaujímavá alternatíva k mainstreamovej tvorbe, len tou alternatívou by film chcel byť možno až priveľmi a pritom v ňom chýbajú silnejšie myšlienky. Smiať sa pri tom až tak veľmi nedá, takže ako komédia to nezafunguje a aj tá dráma v závere nemá dostatočnú silu. Preto skôr priemer a sklamanie. Nabudúce si svoju povinnú dávku hipstera doplním radšej u Wesa Andersona, ktorý ma uspokojí určite viac. Frank mi nebol až tak po chuti. CELKOVO: 2,5* (5/10) (19.09.2014)

[SFF 2014, Sydney] Vtipné to v niektorých momentoch určite je (hlavne scény s Maggie Gyllenhaal), ale domnievam sa, že vyššie ambície - o ktoré sa tu Abrahamson očividne snažil - naplnené neboli. O komplexnejšom podchytení témy mainstream vs alternatíva možno tiež len pochybovať, kedže sa nám tu jednotlivé výstupy scvrkávajú do úsečných (a kategorických) povzdychov typu "zlý mainstream - hudba pre popularitu" a "dobrá alternatíva - hudba od srdca". Vždy som bol radšej za to druhé, ale toto mechanické stavanie do kontrastu dvoch odlišných sfér, mi príde krátkozraké a tým pádom veľmi rýchlo zabudnuteľné. Ako osobná dráma o Frankovi by to na mňa asi zapôsobilo viac, lenže v tomto smere sa niečo významné začalo črtať až na samom konci a než som sa stačil nadýchnuť, bol koniec…a ešte k tomu - vzhľadom na predošlé dianie - až moc dojemný. Chápem, že tento element pre režiséra primárnym nebol a skôr sa sústredil na ono vytýčenie hraníc v rámci diametrálne rozdielneho zmýšľania a tragikomické zdôraznenie následkov vzájomného nesúladu, ale pokiaľ by som mal definovať "nadmernú spokojnosť" na filmovom pôdoryse hudobnej revolty, resp. niečoho kde sa oslavuje kreativita, už vyššie spomínaná hudba od srdca či iný pohľad na vec, tak dávam prednosť napríklad škandinávskému polostrovu a to konkrétne podarenému žánrovému cross-overu "Sound of Noise". Jedná sa síce o dva nezlúčiteľné koncepty, no podstata je pre najmenšom obdobná a spracovanie dua Ola Simonsson/Johannes Stjärne Nilsson mi sedí proste viac. (10.06.2014)

Jako Fassbenderův fanoušek jsem samozřejmě zklamaná, že měl na hlavě celou dobu retardovanou masku Franka Sidebottoma (chápu dobře termín "volně inspirováno"?), horší ale bylo, že téma mě totálně minulo. Nemluvím o hudbě, taky občas poslouchám Captain Beefheart, Pere Ubu, Soft Machine a kdesi cosi, ale o tom divným freakovským podtextu, kterej mi strašně nesedl. (17.07.2014)

"Co se děje uvnitř té hlavy?" Zpočátku jsem si myslel, že by mě to mohlo zajímat, ale brzy jsem sám sebe vyvedl z omylu. Nezajímalo mě to, nebavilo mě to a ani mě to neinspirovalo k tomu, abych zašel do nejbližší psychiatrické léčebny a sestavil tam z pacientů kapelu. Přesto mě zaujala úchylka v souloži s figurínami či Frankovo nacházení inspirace ve vláknu z koberce, ale to byly jen takové výkřiky ze tmy, do které se nehodlám vracet. (22.09.2017)

Na první pohled a podle plakátu se tenhle film tváří spíš bláznivě, než vážně. Pravdou ale je, že Frank je v podstatě takový decentní příběh jednoho bojácnýho kluka, který je ale geniálním umělcem ve skrytu duše. No a tenhle kluk se jmenuje právě Frank a hraje ho asi jeden z nejlepších herců současnosti – Michael Fassbender, který nejenom, že umí hrát tak, že div rozsápe svou sexuální duši, on dokonce umí i docela obstojně zpívat. A chvílemi ty jeho popěvky spolu s tím textem připomínají Jima Morrisona na tripu. I když Frank nebyl zase tak úplně na tripu a to i přesto, že se skrývá za umělou obří hlavou. (16.07.2015)