V tieni kráľa Svätopluka

Skôr ilustrovaný videodenník SME ako plnohodnotná dokumentárna reflexia slovenskej reality. Neodráža to reálne problémy, ale médiami a politikmi živené čačky. Kolážovitá štruktúra, pripomínajúca študentské prvé režijné pokusy, je reznutá akoby nepoužitými zábermi filmov Zuzany Piussi: "Skrytá identita" a "Od Fica do Fica". Denníky na Slovensku v podstate identicky a aj identicky povrchne spracúvajú načrtnuté témy. Nacionalisti, neonacisti, primitívni vlasteneci. Pre nezainteresovaného diváka je to neprehľadné a neuchopiteľné. Predseda Matice Slovenskej reznutý neonacistami v uniformách na kotlebovských zhromaždeniach, mihne sa ultrafas Stanislav Pánis, národniarska herečka a recitátorka Kristínová, zábery z odhaľovania sochy Svätopluka, zbitá maďarská študentka, bývalý poradca premiéra alias agent Štb s krycím menom "Pamír", ktorý neskôr napadol spisovateľa a jeho ženu atď. O pár rokov si málokto bude pamätať pozadie všetkých týchto udalostí a ich aktérov. Osobne som si z tejto zmätenej koláže zapamätal, napriek záujmu o problematiku, veľmi málo už deň po pozretí. Pri stručnom výpočte udalostí v predchádzajúcej vete som prácne lovil v pamäti, že čo som to všetko vlastne videl. (27.11.2013)

Dokument, ktorý je spracovaný lepšie po obsahovej ako po vizuálnej stránke, určite zaujal a divák si môže vytvorit vlastný názor na danú problematiku. 75% (27.11.2013)

Dokument, ktorý poukazuje na to, ako by mal vyzerať "typický" Slovák. Hrdý na svoju históriu, brániaci hodnoty a statočne hľadiaci do budúcnosti v záujme zachovania všetkého slovenského. Avšak o štáte, ktorý vznikol v roku 1993 nemôžeme povedať, že má až tak veľkú históriu. A navyše, veľká časť jeho obyvateľstva rado hrá hru nazvanú "prezliekanie kabátov". V dokumente je to jasne vidieť - politická "elita" v našej malej krajine pozostáva zväčša z bývalých komunistov, dnes už označovaných len ako zlodejov, priživujúcich sa na dokonalých hrách s masami. To, čo sa v 90. rokoch rozbehol istý "s Pánom Bohom, idem od vás..." so svojimi babkami demokratkami, v tom dnes úspešne pokračuje "Hranol" so svojou červenou partiou. Tento Smer však tejto krajine len škodí. Naštvaní ľudia sa potom obracajú a hľadajú pomyselnú spásu v osobách populisticky rovnakých, ale rétorikou omnoho agresívnejších. Krajná pravica verejne propagujúca nacizmus, vojnového zločinca Tisa a rasovú (a inú) nenávisť, k sebe dokonca neláka len mladých zúfalcov, ale aj staršiu znechutenú generáciu. Pri mladých viete pochopiť ich neznalosť dejepisu, ale u staršej generácie by ste isté výroky, ktoré zaznejú v dokumente, nečakali. Ale to už asi bude v povahe tohto národu, obviňovať iných a hľadať problémy všade inde, len nie tam, kde vznikajú. A tým miestom vzniku problémov je v mnohých prípadoch práve Slovensko. Ale to všetko súvisí s hľadaním vlastnej identity, ktorú si bohužiaľ, Slováč ešte nedokázala za 23 rokov vybudovať. Vždy a stále od 1993 im ju buduje niekto iný. Niekto, kto im podsúva jesť takú kašu, ktorú uvaril z toho, čo chcú Slováci v danom období počuť. A to sú často veci, ktoré sú mnohokrát absolútne zbytočné a pre rozvoj a skutočný zmysel pre krajinu majú nulový význam. Ale asi vždy radšej bude Slováč rýpať do cudzieho a osočovať iných, než sa pozrieť na seba a spýtať sa, kto vlastne sme. Možno sa to bojíme opýtať, pretože by sme zistili, že naša "identita" je vymyslená a každé štyri roky podmienená iným heslám, sľubom a patetickým tváram. V tieni kráľa Svätopluka vás prinúti zamyslieť sa práve nad týmto. Prinúti vás byť znechutený nad politikmi, "fašounami" v uliciach a spoluobčanmi, ktorí veria akýmsi falošným ideálom. Kto sme vlastne my, Slováci? (30.09.2016)