Exponáty aneb Příběhy ze zámku

Vďaka tomuto vynikajucemu,ludskemu Korecovmu dokumentu,budem pri prechádzaní okolo stupavskeho kaštieľa,celkom inak na ten zvonka pekne zrekonstruovany a krasnym parkom obklopený Dom sociálnych služieb pozerať.Jeho obyvatelia sú lepší,ako vo Formanovom Prelete nad kukuckinym hniezdom.A to musím spomenúť skvelú hudbu od Cekovskej i ten vyber zvuku formuly pri jazde na vozicku jedného podareneho obyvateľa.Chytilo má to za srdce. (01.11.2013)

http://holinova.blog.sme.sk/c/344268/Male-socialne-porno.html?utm_source=sme-title&utm_medium=web&utm_campaign=blog Výborný blog od laického diváka, ktorý pomenuváva celý problém "slovenského dryáčnicko-poetického realizmu". Nájdite si človeka z okraja spoločnosti (chudobného fetujúceho róma, utrápených dôchodcov, nezamestnaných baníkov, alkoholikov, duševne chorých či nesvojprávnych ľudí, deti z detského domova atď), poeticky natočte ich pekelný život a budete považovaný za dôležitého umelca a všetky realnesocialistické inštitúcie od VŠMU, cez Literárny fond až po AVF vám na to radi prispejú. A stačilo by, keby títo ľudia natočili svoje autoportréty. Všetko sú to totižto netalentovaní, často šovinistickí a paradoxne aj xenofóbni ľudia, ktorí sa omylom dostali do umeleckého prostredia, užívajú si pravidelné štátne dotácie, z čoho majú zákonite výčitky svedomia a preto točia svoje rádoby dôležité filmy o rádoby dôležitých témach, aby mali pocit, že sú aspoň nejako na osoh spoločnosti, ktorú inak len využívajú. No bohužiaľ jediné, čo tie filmy vypovedajú je, že tento štát je neobývateľný práve kvôli lenivým ľuďom ako sú oni, kvôli ľuďom, ktorí si nechávajú platiť za prácu, ktorej vôbec nerozumejú (alebo ju výrazne odfláknu, samozrejme keď už ste raz zaštruktúrovaný, tak nemusíte mať strach, že by vám nabudúce neprispeli a teda svoju prácu odfláknete), a čo je horšie, svojou nemotornosťou naopak len potvrdzujú klišeovité stereotipy, čo je to najhoršie, čo môžu pre verejnú diskusiu urobiť. Namiesto všeobecných, neobjavných výpovedí, ktoré len nekonkrétne implikujú záhadný vševinný systém, by mali hľadať skutočný problém, prečo u nás žijú ľudia v takých dezolátnych podmienkach (to by ale museli ukázať aj na seba, ako každý večer za grant z AVF chlastajú v bare Tullamore). Namiesto toho sa uchyľujú k tomu najhoršiemu a v modernom svete dávno prežitému - k poetizácii chudoby, k vtipnému spitoreskneniu každodennej mučivej biedy, k emocionálnemu zneužívaniu často na hranici Modrého z neba, áno, títo rádobyintelektuálny umelci a ich rádoby dôležito vyzerajúce filmy, ktoré sa len tvária, že sú pravdivá výpoveď o spoločnosti, majú omnoho bližšie k Modrému z neba, svojich hrdinov totižto rovnako chladne zneužívajú, len aby si mohli natočiť pomník svojej umelecko-spoločenskej dôležitosti. (12.12.2013)

Obyvatele jsou podobni, kdyz jsme v dome pro lidi bez domova na Svatem kopecku u Olomouce dobrovolnicili vymalovavajic pokoje. Neni to nekdo, koho byste chteli potkat v aleji za nejakou nalevnou. Co chvili se projevi jiny fragment jejich osobnosti. Nekteri by potrebovali na psychoterapii a rozdat si to se svym prizrakem. "Tu jsem jak v base, alespon tak mi to pripada" rika obyvatel Domova socialnych sluzieb. Posouva se pritom ze zahadneho pobudy k zabavnemu sverazu. (17.12.2022)

Vydarený profil jedného Domova sociálnych služieb a viacerých jeho svojráznych obyvateľov. Ukazuje sa, že tieto zariadenia určené primárne na pomoc sociálne strádajúcim a znevýhodneným slúžia na Slovensku do značnej miery ako akési psychiatrie druhej triedy, kde sa na oddelenia zvýšeného dohľadu odkladajú okrem imobilných a senilitou hendikepovaných starčekov a stareniek, zároveň aj najrôznejšie duševne postihnutí jedinci, pričom zďaleka nemusí ísť o dôchodcov či fyzicky postihnutých mrzákov. (03.11.2013)

Mne pripadá, že podobný dokument by sa dal natočiť aj o obyvateľoch môjho paneláku. Tiež tu má kadekto ťažký osud, bol som na viacerých pohreboch a reči susedov prezrádzajú mnohé trápenia. Podobne je to aj so stupavským kaštielom, ktorý je ekvivalentom každého podobného zariadenia a nakoniec aj každého baráku v republike. O inštitúcii sa nedozvieme nič, hovoria iba jeho obyvatelia, niečo prezradia zo svojho života a niečo o živote v kaštieli. Ako zariadenie funguje, aké má dotácie a ďalšie podľa mňa dôležité info sa z profilovky zameniteľných (nehovorím že nezaujímavých) ľudí nedozvieme. K postavám si je ťažké vypestovať vzťah, pohľady na ne sú sprevádzané hudbou, ktorá ho má vybudovať, mne tento prístup ale pripadá v našich dokumentoch ako značne otravné klišé. Naopak zvuky motora formule pri jazde vozíkom, alebo ruchy vojny pri profile vojnového veterána ukazujú cestu, ako mohol celý dokument vyzerať. Pre mňa tuctové dielo, ktoré má silný argument v tom, že ak sa mi nepáči, tak nemám úctu k ľuďom na okraji spoločnosti. To je samozrejme blbosť. (19.01.2014)