Režie:
Mitch DavisScénář:
Mitch DavisKamera:
Karim HussainHudba:
Teruhiko SuzukiHrají:
Benoît BoucherRecenze (6)
Depresívne výjavy chorého človeka v surreálnej forme. ()
Původně jsem k Divided Into Zero nechtěl psát žádnej komentář, ale po přečtení zdejších komentářů musím zareagovat na část komentáře uživatele JohnMiller. Nesouhlasím s tím, že kamera je nic moc. Kamera je podle mě perfektní. Ostatně tak jak je u Karim(a) Hussain(a) zvykem. ()
Žádné omalovánky a sluníčka, ale přímé vhození do hluboké vody. Jedná se o děsivý výlet do myslí dvou zvrácených jedinců. Nejedná se o žádnou "oslavu zla", ale o vylíčení jejich rozpoložení. To celé je zabalené v artistickém surrealistickém obalu a doplněno o temný podklad. Forma je velmi experimentální a narativní, čímž Divided Into Zero působí o to víc sugestivněji. Ukázka je ZDE. ()
Docela solidní, transgresivní ( a to zejména díky posledním cca deseti minutám..), experimentální kraťas, od kterýho jsem si sliboval přeci jenom o něco víc, než se mi nakonec dostalo... Za DIVIDED INTO ZERO, podobně jako v případě o dost populárnějšího SUBCONSCIOUS CRUELTY, stojí kanadské duo M.Davis a K.Hussain a podobně jako v případě SC tak i DIVIDED INTO ZERO je vlastně jen filmovým souborem obrazů a symbolů, přinášející divákovi značně deprimující a bezútěšný " pohled " do nitra jedné pokřivené lidské duše..., kterej možná i někoho provrtá skrz naskrz a vyvolá v něm spoustu otázek ( nebo pocit nevolnosti :-):-) )..., nicméně můj případ to pro tentokrát asi nebude... Na rozdíl od SUBCONSCIOUS CRUELTY, kterej mě přeci jenom dokázal vyvést z míry, mě DIVIDED INTO ZERO nechal docela lhostejným a ani kdovíjak zvlášť neoslovil a to je taky důvod, proč hodnotim tak, jak hodnotim..., čili pro tentokrát v rámci ranku průměr, kterej nijak zvlášť neurazí, ale asi taky nezaujme... ()
Podarený mindfuck plní bezbožnosti, zvrhlosti a zla. Kamera nič moc, tie neustále zoomy na predmety ma iba iritovali ale obsah stál zato. Niečo takéto zdravý rozum jednoducho nevymyslí. Príbeh sa krútil okolo dvoch dejových línií. Tým hlavným bol muž ktorému sa cyklicky opakuje život od 7 rokov. Takže keď sa zase vráti do tela ako decko, pamätá si všetko čo sa mu predtým stalo. Vie kedy zomrú jeho rodičia a tak. Táto vec mu riadne zamieša neuróny v mozgu. Druhý príbeh je zase o pedofilnom starčekovi ktorý sa náramne podobá na slávneho masového vraha Alberta Fisha. Unesie jedno malé dievčatko a potom ju mučí, samozrejme to mučenie nie je priamo zobrazené, to už iba výsledok ale aj tak to bohate stačí. Popri surrealistickom iracionálnom obraze sa tu nachádza aj zopár nechutností... Napríklad piss fetiš. ()
„I’m very, very afraid.“ Infiliction Films, 34 min. na youtube. Najprv navzájom nesúvisiace nemé fragmenty plné podivností a nechutností. Film začína černotou a temnou, znepokojujúcou hudbou, ktorú by iste ocenil aj David Lynch. Kanada. Amatérskou kamerou sa z diaľky 10-20 metrov pohybujeme okolo auta zaparkovaného v uličke pri pozemku. Síce prvé zábery filmu nie sú až tak divácky zaujímavé, amatérska kamera neskôr pridáva filmu na intenzite. Znepokojivé zábery niečoho modrého. Utopená ľudská noha. Vo vani nehybne kúpajúci sa nahý chlap s neveselým, nehybným výrazom tváre zamyslene hľadí pred seba a dole, zatiaľ čo špeciálnym svetlom je osvietený jeho rozkrok (do not watch under 18). Na dodávke sa nám priblíži smradľavá, stekajúca tekutina. Kamera zacieli na oko kúpajúceho sa chlapa, ktorý dostáva zlovestné myšlienky. Vytečie mu z jednej nosovej dierky pramienok krvi. A v polovici tretej minúty tu máme zabité telá dvoch chlapov, naraanžované nejakým úchylom na posteli. Niekto poviazaný v bielej plachte nehybne sedí v rovnakej miestnosti a drží bábiku. Malé dievča podáva starému chlapovi vonku nejakú žltú tekutinu. On si pritom spraví chute, roztrasie sa mu ruka, prederaví kľúčom papierový pohár vo svojej ruke, ktorým tam dovtedy jazdil, tví ústa plné chýbajúcich zubov v grimase hnevu a roztrasená kamera ukáže neúspešný pokusu o útek. Niekto stláča guličku. Dívanie sa do plačúcej bábiky dospelému chlapovi škodí. Stopy krvi na detskom ihrisku, dievča s krvavými ústami. Putá. Keďže jednotlivé fragmenty medzi sebou nesúvisia, ich sila ostáva len v umeleckej forme, ktorá má šokovať a znechutiť. Čo v konečnom dôsledku môže fungovať len ako znechutenie si pozrieť podobný film, ktorý hrá len na formu. Všetko sa ale zmení v desiatej minúte, kedy sa začína ja-rozprávanie a máme tu hlavného hrdinu, ktorý sa neusiluje o nič dobré či krásne. Sledujeme ho v rôznych časových obdobiach, kde ho hrajú rôzni herci, pričom sú udalosti hocako poprehadzované, ale tak, aby sa intenzita rozprávania určitým spôsobom stupňovala a na záver sme dostali čerešničku na torte. Ako sedemročnému sa mu zabije otec pri autonehode a zomiera bolestivou smrťou. Matka svoju bolesť nezvládne a obesí sa. On čaká niekoľko dní, kým ohlasuje políciu a pozoruje telo sa rozkladať. Našťastie psovi sa nič nestalo, aj keď sa na neho hlavný hrdina dosť zamyslene pozeral. Narodený cisárskym rezom, rád od detstva reže aj seba. V dospelosti používa na svoju úchylku aj prostitútky, ktoré okrem jemného narezania žiletkou ponúkajú aj zlatý dážď (nie tie prúty). Pri zjavne krásnom sne o zobúdzaní ho tromi rôznymi ženami žiletkou naraz hrá prvýkrát nádherná, opojivá, dopamín uspokojujúca hudba, až je z toho vrcholná scéna filmu. Pozorujeme ho aj ako starého človeka, ktorý znesväcuje bábiku. Pochybuje, že niekedy nebol starý. Z jeho staroby tu máme aj najkrutejšiu scén a čin, akého bol schopný, možno, ale kvôli svojej rozpoltenosti, len vo svojej predstave. Na záver sa pridávajú intezívne scény o pochybách o vlastnom mentálnom zdraví a nepriamom konštatovaní, že to asi už nikdy nebude lepšie. () (méně) (více)