Sníh

Nemám ráda filmy, které samy sebe berou příliš vážně. Sneh předstírá, že je hluboký, ale místo pronikání do hloubky vrší nic neznamenající zasněná moudra. Je vizuálně propracovaný a krásný, ale i v tom tlačí na pilu - výsledkem je estetická podbízivost a líbivost přepadávající do kýče. Při líčení cesty kolem světa si pohrává s "exotickými" motivy převzatými z estetik jiných kultur, což je neskutečně neoriginální a otřepané a popravdě, i dost neuctivé k těm kulturám. Hlavní postava (slovo "hrdinka" tady není na místě, pardon) je pasivní, plochá, odevzdaně čekající, sentimentální, étericky krásná, stereotypní žena bez vlastností - a kolem takových se myšlenkově či alespoň emočně hluboký a něčím zajímavý a originální příběh utváří těžko... (11.03.2016)

Spôsob spojenia slova s obrazom v oboch videných filmov Ivany Šebestovej je uhrančivo podmanivý, nevšedný a veľmi zaujímavý. Taktiež animácia samotná je pôsobivá. Vidieť, že s filmom sa autorka pohrala, o čom svedčí aj jeho náročná - šesťročná príprava. Žiaľ na rozdiel od skvelého predchádzajúceho režisérkinho filmu Štyri sa Sneh roztopil v koncepte príbehu. Hľadanie dokonalej vločky sa prelína s príbehom oddanej, čakajúcej a na diaľku sa podporujúcej lásky, aby sa vzápätí tento prehupol do snenia v snení o snení. Zo snehovej vločky ostala snová. (12.11.2013)

Konecne po rokoch poeticky autorsky animovany film. Videne v kine za ucasti autorky. Prijemny zazitok. 90% (05.11.2013)

Slovenská xenofóbnosť a strach z čohokoľvek cudzieho nie je prítomná len vo vystupovaní rôznych extrémistov a v iných patologických javoch v našej spoločnosti. Intelektuáli a umelci sa budú rozčuľovať, že skinheadi kopú nevládnych ľudí do hláv a pritom nevidia na špičku vlastného nosa. Slovenské umelecké prostredie je práve výstižnou vzorkou bežnej sofistikovanej a skrývanej xenofóbie a priestorom, kde kvasia všetky zhnité slepo staromilské názory.Títo ľudia sa márne opájajú svojou umeleckosťou, v skutočnosti sú však na tom rovnako zle ako tí nafetovaní holohlaví agresori, pretože podporujú chorobné myšlienky a potvrdzujú prežité diskurzy, ktoré sú na počiatku agresívnych skutkov. To, že dostal gýčový, staromilský, nostalgický, ženy na sentimentálne sliepky redukujúci Sneh ocenenie za najlepší animovaní film na Slnku v sieti namiesto progresívnych, moderných, výtvarne originálnych a vtipných Vizárových Pánd, je len ďalším pritakaním hnilobnému heslu :"Naše slovenské zaprdené je vždy lepšie, ako niečo cudzie, zahraničné, moderne vyzerajúce!" Pandy sú dielom autora, ktorý sa chvalabohu dokázal odrezať od domácich vzorov, sú od tvorcou z generácie, ktorá má bližšie k Simpsonovcom, South Parku a k modernému chladnému dehumanizovanému animovanému filmu ako k slovenským nudným socíkovským animákom. Naopak Sneh je niečo étericky tradicionalistické, poetické, rádobyexistenciálne, niečo čisto naše, slovenské, niečo čo budú môcť starí akademici oceniť, tí istí starí akademici, ktorí na VŠMU solili Šebestovej do hlavy ako má vyzerať správny animovaný film. Pandy sú drzé, neuhýbajú pred nechutnosťou, za socializmu by ich strčili do škatuľky "estetika ošklivosti" a odsúdili by ich ako perverzné, dekadentné umenie. A to isté urobila aj porota Slnka v sieti v roku 2014. Radšej dali cenu uhľadenému, domáce animačné techniky pri živote umelo udržujúcemu, politický vykastrovanému Snehu, po ktorom ľudia vyliezajú z kina a všetci ako papagáje opakajú: "Ale bolo to pekne namaľované!" (29.04.2014)