Kanodžo wa uso o aišisugiteru

Je to dosť dobrá hudobne ladená romantická dráma. Má celkom dobrý príbeh o talentovanom skladateľovi piesní v úspešnej skupine, ktorý sa po nezhodách s producentom stiahne do úzadia, pričom o popularitu vôbec nestojí a tak je jeho skutočná identita verejnosti neznáma a raz sa do neho na prvý pohľad zamiluje mladá stredoškoláčka, ktorá miluje hudbu, preto je aj speváčkou v amatérskej skupine, lenže svojej novej láske to kvôli jeho postoju tají. No keď jej skupinu objaví producent, túto šancu si ujsť nenechá a tak oboch čakajú nielen prekvapenia, ale aj iné problémy. Spracovanie sa mi páči, jedine ešte spočiatku som z toho nemal najideálnejšie pocity, hlavný hrdina mi prišiel až moc zvláštny, kvôli čomu som si k nemu nevedel vytvoriť postoj, jeho nová priateľka sa mi zase zdala až moc naivná, pričom aj ich zoznámenie sa mi zdalo až moc obyčajné a navyše ani tento typ hudobnej scény moc neobľúbujem, ale aspoň z toho bolo po viacerých stránkach cítiť potenciál do budúcna. A našťastie po tej úvodnej dvadsaťminútovke som sa na to naladil, k obom postavám som si už vytvoril vzťah, pričom obzvlášť hlavný hrdina pôsobí dosť netradične a tak som bol zvedavý, ako sa bude jeho postava vyvíjať a navyše viacero ich spoločných scén má skutočne perfektné čaro. Tiež mi až prekvapivo dobre sadlo zasadenie deja do hudobného biznisu, za čo môže aj to, že sú do neho odlišným spôsobom zapojené obe hlavné postavy. Tiež je tu viacero zaujímavých prvkov, ktoré to dosť osviežia, pár scén sa mi veľmi páčilo, väčšinu času sa to nesie vo veľmi príjemnej atmosfére a tak ma to dosť bavilo. A páčil sa mi aj záver. Inak samotné hudobné vystúpenia ma tentoraz moc nezaujali, ale aspoň tie menšie scény majú svoje čaro. Herecké obsadenie je celkom slušné, sympatický hlavný hrdina, jeho veľmi príjemná priateľka a ešte niekoľko zaujímavých vedľajších postáv prevažne z hudobného priemyslu. S réžiou a technickou stránkou som nadmieru spokojný, skvelá vizuálna stránka, plno záberov sa mi veľmi páčilo, výborná atmosféra, tu v rámci žánru ani nemám čo vytknúť. Takže nakoniec som aj spokojný, Liar and his lover žánru rozhodne hanbu nerobí, príjemný film. 75% (31.08.2014)

Uchvátila ma nie len dejová linka (napriek tomu, že je klasicky ohraná), ale zmysel pre detail, ktorý si pozorný divák všimne a podľahne mu. Zvuky okolitého diania, džavot hlúčika prebiehajúcich detí, motýľ na strome pred Akim a rovnaké motýle na remeni od Rikinej gitary, dokonca aj pasáže, keď nastane úplné ticho a v tom tichu sa odohrá niečo podstatné. Príbeh je naozaj úchvatný, dotkol sa dávno zabudnutých momentov a silno zarezonoval. Tvorcovia nás nechajú smútiť počas nekonečných záverečných titulkov, aby dali príjemnú bodku v posledných sekundách filmu. Som unesená. (11.03.2020)

Aki odešel z Crude Play chvilku před jejich debutem, vlastně ve chvíli, kdy při poslechu jejich CD přišel na to, že nehrají oni. Je znechucený, zničený a píše pro kapelu svých kamarádů ty nejlepší písně a tak Crude Play vládnou hitparádám. Právě jim vyjde nové album, když Aki na nábřeží potká Riko, která se do něj zamiluje na první pohled a tak jí Aki lže o tom, kdo je... Pěkné romantické drama z hudebního prostředí se spoustou krásných písniček a sympatickým obsazením. Takeru Sato si mě celkem nečekaně získal, i Sakurako Ohara, kterou už ale znám. Poprvé na mě docela příjemně působil Sohei Miura, přestože se mezi jeho fanynky každopádně ještě počítat nemůžu. Příjemné pokoukání a jedna z mála věcí z poslední doby, na kterou jsem se podívala i podruhé a stejně neztrácí lesk. Existuje ještě jeden a půl hodinové side story, které obsahuje deset krátkých příběhů, které vyprávějí z většiny vedlejší postavy tohoto dorama. Jestli se vám film líbil, tak doporučuju i tohle - žádná extra pecka to není, spíš jen takový příjemný doplněk. (11.01.2016)

Silne prehodnotený film. Keby také niečo vyjde z americkej produkcie, tak by to bolo považované za priemerné a predvídateľné klišé. Nehovorím, že to bolo zlé, ale 82% určite nie! Pre mňa obyčajný priemer s úplne bežnou romantickou zápletkou obsahujúcou tradičnú lož, ktorá následne hýbe celým príbehom. No ale veľkým plus bolo aj hudobné prostredie, aj keď to celé pôsobilo až príliš naivne a hlavne nereálne. Majiteľ hudobného vydavateľstva sa len tak prechádza po meste a zrazu z mostu počuje ako trojica tínedžerov mláti do nástrojov a dievčina vrieska - a tu hľa, už sú hviezdy... (13.08.2014)

Asijská tvorba mi začíná více a více chutit. Doopravdy tomu tak je. Je to odlišná mentalita než evropská a západní produkce. Upřímný, citlivý a opravdový příběh dvou lidí kteří berou hudbu zcela jinak než jako prostředek pro materialismus. V tom se odráží právě i ta myšlenka filmy, a režisér nám klade otázky, co je hudba vlastně zač? Odpověď zde dozajista naleznete, a je jenom na vás divácích, jaký postoj k tomu zaujmete. Óhara i Sató k sobě sedí, chemie mezi nimi naprosto funguje, začal jsem jim oběma okamžitě fandit, a až do poslední chvíle čekal na vyústění příběhu, které se dovíme až po závěrečných titulkách, no vlastně ani po nich není zcela jasné, co se bude odehrávat dále v životech těch dvou, protože takové příběhy píše sám život. Krásná hudba jen podtrhuje emoce, které z filmu každou sekundu vyzařují. Tak se to dělá. Jedná se sice o civilní snímek, ve kterém nenalezneme nějaký velký moment překvapení či něco dosud neviděného, ale je natočen s velkou péčí, a takových věcí si já velmi moc cením. Děkuji režiséru Norihiru Koizumimu za silný zážitek, a s jeho tvorbou jsem dozajista neskončil. ***8,0/10*** (30.09.2022)