Psí dny

Vzhľadom ku kladeniu, trochu absurdnej, otázky na margo titulu filmu, a to či sú Psie dni Ulricha Seidla adaptáciou poviedkovej zbierky Psie dni Dušana Mitanu (obzvlášť titulná poviedka) si na úvod dovolím diela porovnať a nájsť medzi nimi spoločné prieniky. Rovnako, ako v prípade Seidlovom, tak aj v prípade Mitanu sa v diele nachádza zreteľný motív stúpajúcich horúčav v spojitosti s patologickým chovaním postáv, ktoré takisto graduje a psychika postáv dosahuje nepríjemný bod varu, z čoho vzchádzajú kolekcie bizarných scén, v oboch prípadoch virtuózne zmontované a navrstvené. Obaja autori tieto javy nachádzajú v životoch a svetoch najbežnejších ľudí, kde postupne poodkrývajú tajomstvá a penetrujú do obnažených osobností svojich postáv. Zatiaľ čo Mitanov rozprávač je jedným z nich, blúdi rovnako ako oni v nepríjemne kumulujúcich letných dňoch a predstavuje naliehavý hlas generácie, Seidl ponúka rýdzo odosobnený, dokumentaristicky ladený pohľad na vec a s tým spojené oveľa pesimistickejšie posolstvo. ....................... V relevantnejšom kontexte so samotnou Ulrichovou tvorbou a jej vývojom sa režisér oproti modelkám posunul k trávitelnejšiemu, resp. menej dráždivému, nie až tak strohému a lepšie vstrebávateľnému, výrazu. Psie dni sú v porovnaní s Modelkami dynamickejšie, nedržia sa tak striktne statiky jednozáberových scén, ale ponechávajú si ich silné primárne atribúty. Tento krát je Seidlovo dielo o čosi dynamickejšie, vďaka väčšej formálnej aj obsahovej obratnosti, pohyblivosti kamery a najmä vďaka šikovnému scenáru, prelínajúcemu osudy rôznych postáv z pustiny viedenskej periférie o čosi dômyselnejším spôsobom. Ulrichov výraz poľavil zo strnulosti, disponuje väčšou obratnosťou a vďaka tomu sa dokáže dostať na miesta, kam sa v modelkách nevmestil, tiež pôsobí plastickejšie a produktívnejšie narába s časom. .............................. Naratív je typicky nedejový, plný scén rotujúcich do zbláznenia rovnako a monotematicky, čím vytvára dojem až patologického stereotypu, takmer agonického životného štýlu starnúcich, obéznych postáv, na ktorý Seidl nahliada explicitne cynicky. Radové zástavby predmestí sú až podozrivo vyľudnené, postavy prežívajú v takmer prázdnych interiéroch, mlčanlivo a nehybne ležia na takmer kremačnom slnku, anonymne kopulujú, v postojoch k okoliu je z nich cítiť nezaujatosť, občas takmer apatia k druhému, ich defektná, alebo rovno úplne stagnujúca komunikácia je nosným pilierom celého filmu – všetky konflikty a zápletky vyvierajú z neschopnosti dorozumievať sa, porozumieť si. Jednou z najzaujímavejších scén je rozhovor muža so ženou, kde sa jej spovedá so svojich pocitov a osobných problémov, pričom kamera sníma nezaujatú tvár fajčiacej ženy. ........................... Ľudia v Psích dňoch sú izolovaní, naložení a flambovaní slnkom vo vlastnej samote a vyprázdnenosti, konfrontácia privodí väčšinou len nepríjemnosti, ktoré film skúma svojim dokumentaristicky odmeraným pohľadom, bolestivo bezcitným najmä v scénach, kde sa hluchý stereotyp preváži a spadne do psychicky exaltovaného vyčíňania, ktoré dodávajú filmu naturálne dramatický spád a dotvárajú ideu filmu, prinášajú scenáristicky zaujímavé finesy a v neposlednom rade rozvíjajú v Psích dňoch obsiahnutú estetiku naturálnej bizarnosti (neostáva len v rovine obrazu, ale preniká hlboko do správania postáv), prostredníctvom ktorej sa akoby filtroval režisérov sklon k mizantropii. ........................... Psie dni sú (ne)dejovo zaujímavo skomponovaný, ideovo komplexne poprelínaný náhľad do patologicky bubľajúceho sveta bežných ľudí z bežného predmestia, zobrazeného seidlovsky spustnuto, bezútešne a koniec koncov mizantropicky. Postavy sú vyslovene nesympatické, autor ich cynicky necháva kúpať sa bezvýchodiskovo vo vlastnej negatívnej šťave a celá táto tragickosť civilného obludária bez štipky empatie alebo náznaku porozumenia v neposlednom rade produkuje masu najhorkejšej formy čierneho humoru v trýznivo pozvoľnom, podvedomo dráždivom, tempe. (09.02.2014) (méně) (více)