Režie:
Paľo KorecScénář:
Jana ŽilčayováHrají:
Čistychov, Michal Jurčo, Stanislava Jurčová-Sekretárová, Hajtkovič, Mário Biháry, Peter Praženica, Dany Baláž, Jozef KulačíkObsahy(1)
Návrat po 10 rokoch k hrdinom cyklu Propeler, ktorý mapoval živé, existujúce subkultúry toho obdobia. Ako žijú dnes hip-hoperi, sprayeri, členovia náboženských subkultúr alebo antifašisti? Pred desiatimi rokmi, v roku 2002 sme natočili dokumentárny cyklus Propeler ktorý sledoval živé, existujúce subkultúry toho obdobia. Boli to jedny z prvých ideovo definovaných subkultúr, ktoré sa po roku 1989 vyformovali, vrátane životného štýlu, atribútov oblečenia a hodnotového systému. Cyklus mal 6 dielov a išlo o šesť skupín: hip-hoperov a sprayerov, mladých z hnutia Xstreight, náboženskú konverziu: skupinu z anabaptistického prostredia, skínhedov, mladých z antifa a vyznávačov technožánru. Strávili sme s nimi množstvo času, viedli dlhé nekonečné rozhovory a zaznamenávali život v týchto spoločenstvách bez akýchkoľvek predsudkov a hodnotiacich súdov. Jednoducho, veľmi jednoducho: iba sme sa pozerali a natáčali. Oni mohli slobodne rozprávať, presviedčať nás o svojich názoroch na svet a život, neboli tlačení do očakávaných výpovedí. Zozbieraný materiál sa neznásilňoval do zmysluplných vševediacich súdov a postrehov, žili pred kamerou tak ako žili v skutočnosti. Otvorili sa pred nami a my sme to nezneužili, iba sme ich ukázali takých , ako sa predviesť chceli. Pre tento prístup sa naša práca niektorým nepáčila, iní ju zase veľmi oceňovali. A oceňovali ich najmä zobrazené skupiny, pretože mali priestor hovoriť verejne to, čo si mysleli a žili. V každom prípade vzniklo určité svedectvo doby a spôsobu existencie mladých ľudí. Zároveň boli dosť netradične zmapované vtedajšie subkultúry, tie, ktoré vznikali po nežnej revolúcii.
Neskôr, keď sme spomínali na všetkých tých mladých, zmätených a tak nadšených ľudí, vždy nás napadlo, čo je s nimi dnes. Ako tieto subkultúry prežili, kam sa posunuli hlavni protagonisti, pretože bolo nad slnko jasné, že ich prítomnosť v týchto subkultúrach bola veková záležitosť, potreba definovať sa v období dospievania. A preto nás napadlo natočiť dokument Propeler, hľadanie strateného času, ktorý sa pokúsi vyhľadať hrdinov z nášho cyklu a zároveň sa vydá po stopách subkultúr, ktoré sme zaznamenávali pred desiatimi rokmi.
Cyklus Propeler mal viac úspechov v zahraničí, ako doma. Bol vybraný do oficiálnej súťaže MFF dokumentárnych filmov v Chicago, premietal sa v New Yorku, Moskve, Minsku, na Febiofeste, neskôr aj na MFF Bratislava ako špeciálna projekcia. DVD s cyklom dlho kolovalo medzi mladými a donedávna sme zaznamenávali záujem o jeho distribúciu, používal sa ako sociologický materiál, ako výpoveď doby.
(STV)
Recenze (4)
Dokumentárny návrat režiséra Paľa Korca ku niektorým protagonistom filmu Propeler - subkultúry mládeže, ktorý v roku 2002 mapoval subkultúry mladých ľudí v hlavnom meste Slovenska. Režisér Korec sa po jedenástich rokoch vracia späť k tejto tematike a v značne oklieštenom zložení konfrontuje už o niečo starších ľudí s ich niekdajším videním sveta a názormi. Skrz výpovede zachytáva viac či menej zmenený pohľad na životy a vyznávané hodnoty. V prípade niektorých pretrvali, u iných zasa zoslabli, keď sa rozhodli vybrať sa inou cestou. Najväčšou slabinou tohto dokumentu je jednoznačne skutočnosť, že nezahŕňa prakticky polovicu subkultúr, respektíve ich členov, ktorí sa objavili vo filme z roku 2002. Aj obmedzený počet protagonistov však ponúka relatívne zaujímavú sondu do ich minulých a súčasných životov, reflektujúc zmeny, ktoré počas uplynulej dekády medzi dvoma filmami nastali. Výraznú časť snímky "vypĺňajú" zábery z pôvodného dokumentu. Propeler - hľadanie strateného času je návratom. Návratom, ktorý sa snaží, ale z objektívnych príčin nedokáže dosiahnuť kvalít svojho predchodcu. Čas plynie, menia sa ľudia, názory, Bratislava. A subkultúry prežívajú ďalej. S tými aj bez tých, ktorí do nich kedysi patrili. ()
Dokument sa zameriava na ľudí z prvej časti a to ako sa im darí dnes, som rád že sa tu objavil popredný graffiti umelec Daor :-) ()
Škoda že v prvej pätnásť minútovke nenašli viac ľudí zo Žanžu, naozaj by som chcel vidieť tie tváre po desiatich rokoch, ku ktorým som sa na krátky čas náhodne priplietol. Je haluz ako to celé pokročilo s ľuďmi ktorých som poznal, či už z videnia, alebo osobne. Mňa osobne sere eurovea, tá stará budova na brehu kúsok od stoky mala svoje čaro. Stredná časť začínajúca aj končiaca vo vrakuni ma nejak obišla ale dokumentu neubrala. Škoda že ma tvorcovia neprekvapili a nenašli niekoho s tých vymetených plešatých hláv, z pôvodného dielu, ale za mňa má tento dokument sto percent. ()
Dokument v zásade veľmi dobrý. Pracuje sa v ňom dosť s citáciami dokumentu Propeler- subkultúry mládeže z roku 2003. Ten istý režisér - Paľo Korec - sa vrátil po desiatich rokoch medzi aktérov dokumentu, aby porovnal vtedajšie jasne a nahlas artikulované názory odhodlaných subkultúrnych filozofov, umelcov, sprejerov či náboženskej komunity s tými dnešnými (2013). Výsledok jasne ukázal, prečo musel hojne z predchádzajúceho dokumentu citovať. Pretože bez citácií by bol tento dokument o dnešných názoroch ex-subkultúrnych dejateľov až primitívne bezobsažný, strnulý a bez života. Respektíve trochu života (ale s nulovými myšlienkami) v ňom zabezpečovali len večne zhulení, vyrehlení a vyžratí sprejero-reperi z Pétržky. Jednoznačne sa potvrdilo a ukázalo to, čo kapela Lues de Funes spievala už začiatkom 90. rokov 20. storočia v piesni "Šigele Sonei číha", citujem: "A my sa samozrejme nebránime/ pubertu máme za sebou/ tak už je načase odložiť nástroje/ a skončiť tú revoltu.../// Už je načase začať žiť/ sporiadaný život sporiadaných ľudí v novej sporiadanej spoločnosti...//// Už máme všetko pripravené: blbý ksicht, kompromisné slová, aj ohýbavý chrbát" - koniec citátu. Konkrétne: I. ex členovia Jedla miesto zbraní: Z nadšených meničov sveta, ktorí pripravovali jedlo pre bezdomovcov z nepredaných zvyškov jedla sú dnes šašovia-umelci, nabúchaní svalovci na šatkách, ktorých pestré a zaujímavé myšlienkové výboje sa scvrkli do zádumčivého mlčania a viet typu: podporujem tie správne hnutia, voľný čas trávim inak ako väčšina, vtedy som márne trávil čas, keby som vedel, čo dnes, už dávno robím niečo zmysluplnejšie. ("Už je načase skončiť tú revoltu"). II. ex mladí anabaptisti: Kresťania zapadli do spoločnosti, z nadšením hýriacej komunity sú dvaja posmutnelí mladíci-starcovia. Málo úsmevov. Možno to spôsobilo pripomenutie smrti jednej z aktériek pôvodného dokumentu. Z nadšenia kresťanských úvah neostalo temer nič. Slová z chlapskej dvojice dnes režisér doloval ani z chlpatej deky. Pred dekádou z nich tryskali myriády radostných zvestovaní. Kam zmizli ostatní z komunity nevedno. O rekonštrukciu habánskeho domu, do ktorého boli všetci vtedy hŕ, sa dnes z dvojice nik nehrnie. Treba makať a zabezpečiť rodinu ("Už je načase začať žiť sporiadaný život sporiadaných ľudí"). III. Ex sprejeri a hiphoperi - Táto skupina skončila asi najvyrovnanejšie. Problémom je, či ich vôbec bolo možno považovať za subkultúru. A za kultúru. Osobne si myslím, že ide skôr o sebeckých nevychovancov. Poničili kopec vlakov, stien historických budov. Na 95% odpadu necelých 5% umelcov, čo čosi zaujímavé na steny nastriekali. Vo filme spred 10. rokov ich konanie malo aký taký nádych dobrodružstva. Dnes sa z nich stali vyžraté knedle alebo vyrehlené špagety (hip-hoperi) s neznesiteľným prízvukom i názormi ("Eurovea je fasa!") a parádnymi autiakmi. Sympatický ostáva len názor, že od detstva jeden z nich robil všetko preto aby nemusel normálne pracovať. O hudbe sa nevyjadrujem, pretože to, čo produkujú, nie je hudba, ale len sociálny elektronický smrad. A rýmy, básne, literatúra? Primitívne rýmovačky o jebačkách, hulení a pocitu z bratislavských ulíc, ktorá je plná mafošov, ale oni nie sú o moc iní, len si zarobili cez rýmy, nijako nedokáže osloviť. To už skôr sociálno-rodinné plačky týpka, ktorý správne pomenoval zvyšok svojich ex-parťákov ("stali sa presne tým, čo kritizovali.") a dnes sa pretĺka ako rege dJ, no atmosféra v poloprázdnom bare pripomína skôr smutné dokumenty Ulricha Seidla ako nejakú životom dýchajúcu subkultúru. Takže dokument v zásade veľmi dobrý, ako som už napísal. Len mizerný pocit z pocitu, ktorý nosím v sebe veľmi dlho, žiaľ ostáva. Pretože film ho len a len potvrdil. Ten pocit je o tom, ako z pankových koncertov pomaly odchádza generácia, čo maturovala pred ôsmymi rokmi, o tej čo zmaturovali pred 15. ani nevravím. Do osobnej pomoci bezdomovcom sa ľudia, ktorí majú solídnu prácu nezapájajú, radšej dajú na účet komusi. Podobne je to napríklad s nahlasovaním skládok. S účasťou na protestoch. S podpismi petícií. A so všetkým, čo len trochu zaváňa nepracovnou/ nezárobkovou aktivitou. Každý má tisíc výhovoriek a objavujú sa aj také: Však by ma vyhodili z roboty! Dnes je to horšie ako za komunizmu! Otvoríš si ústa a letíš! Až tam zájdu dnes mnohí bývalí subkultúrnici. Tí z dokumentu navonok nie. Pretože aj keď sú dnes veľmi ticho, musia držať nejakú fazónu. A ako to spieval ten Lues? Pripomeňme si: "Už máme všetko pripravené: blbý ksicht, kompromisné slová, aj ohýbavý chrbát.". () (méně) (více)