Láska z Khon Kaen

Ťažko mi môže niekto zazlievať, že nepoznám Weerasethakulov rozprávací svet, ktorý vo filmoch vyobrazuje a že sa intenzívne nepokúšam dostať sa mu pod kožu a čítať v ňom symboliku. Láska z Khon Kaen je príbehom z tohto sveta, v ktorom vojaci trpia istou "snovou chorobou" a neničia prírodu, ani ľudský život, ale vlastné fyzické ja, ktoré ich pomaly, ale isto opúšťa. Itta je z tých, ktorá trávi čas pri jednom z nich a vlastné jazvy života freneticky lieči tým, že pomáha a dodáva nadbytočnú energiu a vzýva k spirituálnej energii, ktorú môže aj teda recipročne prijímať. Lenže dej ostáva nečitateľný a najširokospektrálnejší je vlastne v tom, že snový svet ovplyvňuje chápanie a súvislosti nefyzikálnych veličín a spôsobilosti výkladu našich limitov a úrovní kognitívneho poznávania a chápania vecí. Garcíaova kamera je opäť veľmi nenápadná a len výnimočne pretká ladnými pohybmi, čiže aj dokumentárny komplex navonok v ňom vyznieva ako tajomný a jedinečný. Mám však pocit, že autor sa už začína myšlienkovo a schopnosťami vyčerpávať, neprináša pole a svet nečakaných a duchovne rezonujúcich súčiastiek, ktoré metaforicky a výstižnou opisnosťou vedú nás divákov k hlbšiemu transcendentálnemu zážitku. Film je umiernený a dá sa v ňom čosi pobadať, ale od notoricky známeho lovca duchov a skrytej náplne mystiky a tajomstiev života či hlbín panteizmu, som očakával skrátka viacej. (01.04.2016)

Neskutečně pomalý snímek se statickou kamerou, kdy jsem si zpětně zkoušel skákat mezi scénami a i přes desetivteřinové skoky se scéna v podstatě nepohnula. Zajímavý způsob natáčení, který mi ale překvapivě vůbec nevadil, a to možná i proto, že je zaznamenáno všechno, co vypadá obyčejně, ale nakonec vyznívá celkem neobyčejně. (09.01.2017)

Apichatpong Weerasethakul pravidelne konfrontuje diváka s radikálne odlišným svetom – so svetom paradoxnej logiky, ktorá deštruuje predstavy a očakávania. Spiritualita nie je v jeho snímkach abstraktnou, často až desivou entitou, skôr prirodzenou súčasťou času a priestoru, ktorý obávame aj my, všední smrteľníci. Z toho dôvodu je prestupovanie medzi svetom transcendencie a imanencie bezproblémové a všedné. Je to ako návšteva milého suseda, veď prečo by nás malo vzrušovať a desiť niečo také bežné a chcené, ako duch lesa. A aby toho nebolo málo, hneď vzápätí sledujeme detailný záber vylučovania či reklamy. Podobne vidíme i prestupovanie rôznych naratívnych línií, ktoré akoby riadila iná, snová logika. Mŕtvi predkovia, božstvá i mýtickí bojovníci prichádzajú a odchádzajú (oblečení napríklad ako všedné dievčatá), zasahujú do sveta „živých a bežných“ a živí a bežní sa zasa prechádzajú v ich dávno zaniknutých chrámoch. Paradox je práve v tom, že ani na chvíľku neprestanú pôsobiť normálne, nevykonajú zázrak, nenastolia morálny imperatív a ani nám neposkytnú dôkaz svojej božskosti. Nikto pred nimi nekľačí v bázni. V niektorých prípadoch ani neposkytnú dôkaz svojej existencie. A aj napriek tomu, či azda práve preto z filmu priam hmatateľne srší ich reálnosť. Vidíme, že postavy a celé okolie vedia a vidia a práve to je dôležité. Veď pre budhizmus je realita len odrazom hviezd na hladine, či neustávajúcim kolobehom samsary, z ktorého treba uniknúť do nirvány. Kľúčová je tiež kategória karmy (poruchy spánku u vojakov), ktorá má korene v minulých životoch (nemocnica stojí na mýtickom vojenskom cintoríne). A toto všetko pretvára Weerasethakul do meditácie, ktorej pomalosť a snovosť poukazuje nielen na narkoleptickú tému filmu, ale aj na snovosť samotnej reality. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (27.08.2021)

Dlouhé záběry, které mají co říct, se musí sakramentsky umět. Ne, že budu čumět na chlapa 3 minuty, jak sere ve křoví. Nebo na řeku, kde se točí dřevěné mlýnky. To je mi tedy meditace! Kdyby byl film o půlku kratší, i tak by to nezachránilo nudu, která je všudypřítomná. Příběh samotný stojí na mystické rovině, kdy starší žena, která přijde do vojenské nemocnice a spřátelí se s mladou ženou, která dělá médium a dokáže se spícími vojáky hovořit, by mohl působit zajímavě, nebýt situací, které jsou nastrojené a vůbec ne přirozené. Nemá to žádnou sílu, která by dokázala přesvědčit, že se to opravdu děje. Mám rád snímky, které dokáží takovou atmosféru uchopit a zpracovat tak, že tomu divák podlehne a věří. V tomhle filmu se to nestalo a nějaké hlubší poznání nebylo vyplněno. Možná je to jen můj problém, ale já to zkrátka tak cítil. (17.07.2019)

Je to taký iný svet. A to mi Weerasethakul ukazuje neustále. Furt ma ťahá do pomalých záberov a lesných priestranstiev. Necháva nech sa mi šuchot nôh kráčajúcich po zoschnutý listoch dostáva do hlavy a rozpráva mi o tom, že tie sny sú strašne natoľko silnou súčasťou života( rovnako všetko nadprirodzené), že vlastne stačí mať okále riadne otvorené, pretože rozpoznať jedno od druhého je dakedy strašne ťažké. Cemetery of Splendour je meditatívny a krásny vo svojej jednoduchosti. Pričom emocionálne je naplnený až na prasknutie. Pre mňa veľmi príjemné. Meniace sa svetla nemocničných postelí boli mega! (01.09.2016)