Le deportate della sezione speciale SS

Ženy vo vlaku do koncentračného tábora pohŕdavo nadávajú na prostredie. To je trochu rutinná nuda, ktorú ale hneď vylepší flashback hlavnej hrdinky. Pri flashbacku kameraman kráča za nacistami vlečúcimi väzňa a vytvára tak dynamický dojem. Ku tomu krásne béčkové osvetlenie a zábery na krajinu. Priblíženie na mŕtveho a kamera nastavujúca sa ku jeho milej, kráčajúcej ku nemu tiež robí umelecký dojem a robí kvalitné emočné zafarbenie. Týmto mi Taliansko pripomína svoje pre mňa najlepšie vývozy, seriály Romanzo Criminale a Gomorra. Ďalší flashback sa týka zoznámenia chlípneho veliteľa koncetračného tábora/väznice pre ženy a hlavnej hrdinky. Vzhľadom na kratšiu minutáž je trochu menej pôsobivý, ale tiež veľmi zaujme vizuálnou čistotou a vychutnávaním si jednotlivých záberov prispôsobením pomalého tempa pri zaostrení na ľudí a zmatnení zeleného prostredia. Noc v danej súčasnosti deja vyzerá byť pri zoskakovaní z vozňa vlaku zobrazená cez modrý filter, ktorý dopĺňa hmla na konečnej stanici vlaku. Nočné scény majú celkovo svoje príjemné osvetlenie, ktoré vytvára tajomno temných skutkov dejúcich sa postavám. Niekedy ich vidno celé, inokedy len obrysy a divák tak môže byť formou ľahko pohltený. Do toho približovanie kamery na chodidlá na opätkoch a lýtka žien, ďalej znova dynamická kamera, ktorá ich nasleduje za ich strašným údelom. Stavba historickej budovy vo filme slúžiacej ako koncentračný tábor je od prvého momentu využíva v celej svojej kráse. Pred akýmkoľvek násilím tu divák zažíva exploitation kamery, osvetlenia a prostredia. Na stene väzenia, asi bývalej cely či mučiarne sa v noci odráža aj plesnivá zelená. Keď krvavé scény nakoniec prídu, prídu najprv v lákavej hororovej podobe. Muž vynáša telo ženy prehodené cez plece, je nahé, značne poničené, zakrvavené a žena mŕtva alebo v bezvedomí. Pozeráme sa na brutálny výjav z diaľky 5-10 metrov, cez mreže, stále v noci, krátko po príchode nových kusov alebo v humánnejšej forme, postáv. Muža sme vôbec nepočuli prísť a v tom tichu, len za rytmu bubnov vážnej hudby, veľmi prekvapil. Tomuto hovorím atmosféra. Ešte nejde o priame mučenie, ale výjav hodný otázok a vyvolania strachu a napätia, čo všetko sa stane postavám a ako sa kto zachová. Svetlo v cele ráno nie je svetlom, ako ho poznáme, vyzerá byť na pomedzí noci a dňa. V prechodovej chodbe mimo hromadnej cely je už teplo oveľa svetlejšie. Obušky dozorkýň sa presúvajú po nahých telách väzenkýň nebezpečne pomaly a kamera si to dynamicky vychutnáva. Iné uhly a strih ponúkajú po týchto scén perfektne zobrazenú hanbu, pasívnu agresivitu či odhodlanie vryté v tvárach šikanovaných. Pohľad na nahé väzenkyne zhora, kráčajúce do spŕch ponúka zjavne fialový filter alebo aspoň taký dojem. Univerzálny poriadok oholenia všetkých vlasov či chlpov približuje mučené ku kusom masovej výroby či dobytka. Scéna lesbického znásilnenia má ružový filter alebo aspoň svetlo a dynamiku rýchlej hudby, na ktorú by sa dalo tancovať v kluboch. Z postáv pobaví najviac asi veliteľ zariadenia s bisexuálnymi sklonmi, obdivujúci sadizmus, ktorému hlavná hrdinka ešte na slobode dala košom a on sa ju snaží získať, vymýšľa špeciálne podujatia, necháva sa ňou manipulovať, ľutuje to, no nevie sa rozhodnúť, či ju potrestať alebo sa ňou znova nechať zviesť. Dávno pred istým sexuálnym hororom tu nastala zákerná krvavá scéna. Osvetlenie mi v niektorých scénach príde ako v anime Space Cobra. Poetika násilia sa mieša s poetikou všeobecnej krásy a filmového umenia a túto kombináciu mám veľmi rád. Kazí ju len plytkosť postáv, a pri tej vizuálnej nádhere mi predvídateľný dej veru nevadí. (12.08.2021) (méně) (více)