Černé Vánoce

Tie roky sedemdesiate... Neustále mám potrebu sa k nim vracať. Neustále mám potrebu hľadať a bádať v tejto kinematografickej dekáde. Predovšetkým v jej žánrovej oblasti. Pre ten nervózny pocit vyvierajúci z neustálej minimalistickej ponurosti, ktorá súčasné horory z veľkej diaľky obchádza. Čierne Vianoce mi toto tvrdenie určite nevyvrátili, ba práve naopak, utvrdili ma v ňom dosť razantným spôsobom. V tomto, údajne prvom slasheri, natočenom štyri roky pred Carpenterovým Halloweenom (ktorého všadeprítomnú podprahovú stiesnenosť pri všetkej úcte nedosahuje) je neustále prítomná snaha o inovatívne postupy, či už štylistické alebo naratívne. Sedemdesiatkovo oldschoolová, atmosférická a mrazivá záležitosť, vyniká aj vďaka takmer permanentnému udržiavaniu jednoty miesta a času, premysleným aplikovaním krížového strihu a racionálnemu jednaniu hlavnej hrdinky v podaní prekrásnej Olivii Hussey. Avšak skôr ako o slasher ide z môjho pohľadu o hru s divákovými očakávaniami a rafinovane strategickú prácu so zámerne zavádzajúcimi náznakmi. Približne v polovici filmu je nám jednoznačne predložená jedna verzia, podľa ktorej vrahom môže byť ten, o kom si to až do konca všetci myslíme. Avšak túto zdanlivo jednoznačnú interpretáciu postupne nahlodávajú pochybnosti. V závere je totiž naznačená hypotéza, že tou osobou nemusí byť vôbec ON, čiže TEN, o kom nás rozprávanie už dobrú polovicu filmu úmyselne presviedča. Môže ísť o postavu úplne odlišnú a neznámu, ktorú poznáme iba skrz hľadisko ústrednej hrdinky, čiže ju len počujeme cez telefónnu linku a až do konca o ňom vieme to, čo aj ona, teda absolútne nič, môže ísť o niekoho, s kým subjektívnou kamerou ihneď v úvode vojdeme do podkrovia internátu a celý čas tam s ním prečkáme. V tomto prípade ide o rozprávanie s otvoreným koncom a zabíjanie s krásne nemotivovaným pozadím, v ktorom sa režisérovi naviac podarilo podať obžalobu bezradnosti policajných zložiek pri pátraní. Som za obe možnosti interpretovania, avšak vzhľadom na to, o ako obrodný film v rámci svojho žánru ide, sa viac prikláňam k druhej alternatíve výkladu so zdanlivým happy endom a neuzatvoreným rozprávaním s neodhalenou totožnosťou psychopata (zvonenie telefónu v záverečnej titulkovej sekvencii tejto možnosti vyloženia príbehu len „nadržiava“). Z Boba Clarka sa mohla vyvinúť silná režisérska osobnosť s identifikovateľným rukopisom, nebyť jeho presedlania k filmom čisto rodinného zamerania. Vianočný príbeh, ktorý spustil túto vlnu, je ešte výborným navrátením sa ku klasickému Hollywoodu, no svojimi poslednými príšernosťami natočenými pre televíziu, dobrovoľne rezignoval. 80% (19.03.2012)

Black Christmas sa tak úplne ešte do slasheru nezaraďujú, ale niektoré charakteristické prvky pre nastupujúci subžáner už obsahujú. Sviatočné obdobie navyše spomenuté aj v názve, telefonáty priamo z domu, mladé ženské obete, spôsob snímania vrážd z POV a podobne. Niečo z toho bolo už samozrejme aj v gialle. Ide ale aj o regulárnu detektívku, ak by bolo finále akčnejšie a vrah by dostal pár cez hubu, v podstate by mohlo ísť aj o ďalší diel Dirty Harryho. Máme tu zaujímavé feministické témy, ako právo na potrat, kariéra verzus rodina, ale aj ženský alkoholizmus. Výborný a inovatívny film ale predsa už len dnes zhadzuje zopár výrazných logických dier, ako mŕtvoly, ktoré nesmrdia, mŕtvola v okne, ktorú nikto nevidí a nakoniec aj to, že dom polícia vôbec nemala v úmysle prehľadať. (01.05.2021)

Narozdiel od remakeu razí Black Christas inú stratégiu...budovanie napätia, vytvárania trošku paranoidného dojmu a dosť hustej atmošky..vrah sa tu takmer vôbec neukáže, čo je práveže lepšie...tempo je pomalšie, ale presne zapadá do podstaty a do dĺžky filmu...Black Christmas je nadpriemerný old school horor (06.03.2010)

Možná matka vyvražďovaček, obsahující už v roce 1974 taková subžánrová klišé jako subjektivní kameru z pohledu vraha včetně jeho dýchání či závěrečné nalezení vrahových obětí hrdinkou a její duel s ním, ale taky strašná nuda. Od odpadu ji zachraňuje výborná vánoční atmosféra a oku lahodící Olivia Hussey a prostořeká Margot Kidder, které se hororům nevyhýbaly ani v budoucnu (Hussey - SMRT PODLE POSLEDNÍ VůLE, PSYCHO IV, TO a Kidder - HOROR V AMITYVILLE). Film byl údajně inspirován skutečnými tehdejšími vraždami, ale zároveň jde o zřetelnou variaci známé urban legend "o hlídačce dětí a vrahovi v domě", viz. WHEN STRANGER CALLS. (10.08.2006)

Po prvím zhlédnutí jsem tenhle film neshledával nijak zajímavým ani dobrým. Ale nedávno jsem mu dal druhou šanci a napodruhé už to bylo něco jiného. Není tu sice moc brutálních a krvavých scén, ale atmosféra je skvělá stejně jako obsazení. Některé scény mi přišli až nadčasové. Na rok 1974 je to velmi povedené, ale kdyby to Bob Clark natočil o pár let později, bylo by to už jen za tři hvězdy. Takhle dávám čtyři za povedený hororový zážitek. (26.11.2011)