Obrazy starého světa

Na rozdiel napríklad od katolíckej moderny, ktorá v 30. a 40. rokoch významne spolu-určovala podobu slovenskej literatúry, a svojich predstaviteľov i nástupcov uchovala aj do nasledujúcich dekád, spiritualita si cesty do filmu hľadala len „pohľadom ponad rameno“. Budem veľmi zjednodušovať, ale musím. Masová povaha filmového média ho v tragických obdobiach 20. storočia nútila vstupovať skôr do iných, propagandistických rolí, ktoré sa viac než na tichú kontempláciu a abstraktné idei zameriavali na budovateľské nadšenie. V 50. rokoch boli navyše mnohí náboženskí predstavitelia perzekvovaní, až o dekádu neskôr sa vzťah štátu a náboženstva aspoň sčasti uvoľnil. Spolu s tým mohli do filmu vstúpiť nové podnety a začať vznikať diela, ktoré sa tematicky i formálne vyjadrovali duchovne a k duchovnu. (...) Aj Obrazy starého sveta sú obrazmi akéhosi natívneho, pred-moderného „budovateľstva“. Na rozdiel od jednotlivca transcendujúceho do spoločenskej totality, však sledujeme jednotlivca vnoreného a spolu-podieľajúceho sa na všetko-prestupujúcom svete „prírody“. Spirituálna transcendencia sa tu teda obracia k Totalite, ktorá sa priamo manifestuje na spievajúcich sochách – telách staručkých hlavných postáv – v akejsi obdobe japonského ideálu sabi. Tento pocit zdôrazňujú, či skôr vytvárajú statické obrazy, fotografie, v ktorých je telo prichytené v nemennosti tejto premeny a tým aj vo večnosti zanikania. Filmový čas i priestor sa tu teda napája na rytmické cykly prírody s ich vlastnými pravidelnými liturgiami, v ktorých, ako ozveny v kostole, zaznievajú Händelove skladby. Celým filmom následne preniká snaha prichytiť tento transcendentný časopriestor pri priamych prejavoch a vnárať do tohto vyvolávacieho roztoku celuloid. Vďaka tomu sú Obrazy starého sveta tiež jedným z tých staručkých tiel – „spievajúcich sôch, ktoré pretrvajú veky“. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (26.08.2021)

Jeseň ľudského života stvárnená bez príkras, obyčajne, jedinečne. Dušan Hanák s nevídanou pokorou necháva rozprávať starých ľudí z tatranských dedín o svojom živote a preniká do najhlbších zákutí ľudských duší. Vnútorné bohatstvo a mravná čistota je niekedy v kontraste s handicapom, s ktorým sa musia potýkať. Tento významný dokument inšpirovaný Martinčekovými fotografiami bol trezorovaný, lebo vtedajší mocipáni, stavajúci žiarivé zajtrajšky nechceli ukazovať svetu prostotu a jednoduchosť týchto ľudí zdanlivo žijúcich na okraji spoločnosti. (28.06.2009)

"Keď som sama, sama som..." Dušan Hanák pronikl mezi Bohem zapomenuté staříky a natočil upřímné výpovědi lidí, kteří si díky svému věku mohou dovolit být "nemúdri a hlúpi". Osamělí staroušci žijí své životy navyklým způsobem po mnoho let, společným ukazatelem pro všechny z nich je činorodá práce, která jim nedá zakrnět na mysli. Klaním se té vůli. A navíc film podtrhávají úchvatné černobílé fotografie Martina Martinčeka... (30.08.2009)

Tento legendárny dokument bol vo svojej dobe prekvapením a dodnes rezonuje zrejme najmä kvôli svojmu formalizmu. Montážne sekvencie, vložené množstvo fotografií, kombinácia ruchov a hudby, vložené ankety, využívanie symboliky. Nemôžem však tvrdiť, že ma osudy jednotlivcov nejako zvlášť emocionálne zasiahli, skôr je pozornosť venovaná mozaike ľudí ako celku. No a navonok opäť vypláva stará pravda, že najšťastnejší je ten, čo nič nemá, pretože bohatý chce mať stále viac. Teda v princípe, niežeby to bola exaktná pravda, to nič je v úvodzovkách. (09.01.2016)

"Človek vydrží viac ako hovädo"....Takto nejako komentuje jeden starší človek s amputovanými nohami, svoje trápenie, keď dokázal bez nôh postaviť dom vlastnými rukami. Svet čudákov, chudákov, samotárov a starcov spracuváva tento zaujímavý dokument, ktorý je na dobu svojho vzniku neuveriteľne nadčasový. Čiernobiela kamera, vkusná hudba a poctivá réžia, to je len pár dôvodov, prečo si ho nenechať újsť. Hlavne je to o ľuďoch, ktorí už čo to preskákali a ich tváre to hovoria same za seba..." Dobrý deň ujo!"... "Podaj ruku a bude dobrý deň." 100%. (05.09.2009)